Neverland

Enny's & Natt's blog
Browsing category: OneShot \ B2ST, Poviedky na želanie
-- 0 comments
21.dec.2013

That Day (U-Kiss Fandom) *Lulina*

Oukey, oukey….ja viem, že som tu nebola ani nepamätám, ale proste sa mi nechcelo…a keď sa mi chcelo, tak som nemalo ntb po ruke. Skúsim to napraviť, ale nič nesľubujem.
Čo sa týka poviedky, pôvodne ju mala písať Enny, ale tá nevedela nič vymyslieť a mňa kopla (a poriadne pre oboch bolestivo) múza a tak to je tu. Samozrejme ak Enny niečo napadne, tak to tiež bude pre teba Lulu.

 

Názov: That Day
Fandom: U-Kiss
Couple: Soohyun/ Kevin
Rating: pre všetkých
Poznámka: 1. dúfam, že sa bude aspoň trochu páčiť
2. ja NEVIEM písať jednorázovky, tak berte ohľad

 

Na dvere jeho kabinetu zaklope presne o štvrtej. Toto by malo byť ich posledné stretnutie pred dokončením diplomovej práce, vlastne už ju stačí len schváliť a nechať zviazať, aj keď je otázne či ho  nenechá ešte niečo prerobiť.

„Ďalej,“ ozve sa tlmene spoza dverí. Mladý študent literatúry nervózne vstúpi. Bol tu už niekoľko krát, a i tak si stále pripadá ako puberťáčka pred prvým rande. Potia sa mu dlane a myšlienky má rozlietané tak, že by neposkladal ani súvislý pozdrav.

„Dobrý deň Kevin. Prosím, posaďte sa,“ kývne jeho konzultant, mimochodom najobávanejší profesor na škole, ktorého si Kevin pôvodne vybral kvôli tomu, že mu bolo povedané, že keby ho dostal ako oponenta tak nemá šancu a on až pri prvom stretnutí zistil, že urobil osudovú chybu. Aj keď, je možno naozaj lepšie, že s ním už teraz v kontakte, pretože ak by sa s ním stretol v deň obhajoby, asi by zo seba nevypotil ani mäkké f.

„Dobrý deň,“ zachripí na pozdrav…áno to len on dokáže chytiť chrípku v máji… a sadne si oproti ku stolu. Vyberie z tašky všetky potrebné veci, pričom sa snaží ignorovať všadeprítomný pohľad hnedých očí. Rozloží papiere na stole a bez toho, aby sa pokúsil naviazať nejaký očný kontakt, ktorý by ho stopercentne úplne blokol, spustí…teda aspoň sa o to pokúsi.

„ Takže, tu som pozmenil formu, tak ako ste mi hovorili. Odtiaľ som vyškrtol Steinbecka a sústredil sa viac na Hemingwaya a Faulk-chrrr-nera….“ a tú jeho hlas skončil. Pokúsil sa aspoň ospravedlniť, ale z jeho úst vyšlo len chrčanie. Hodil na staršieho hnedovlasého muža zúfalý pohľad. Ten len pokojne vstal od stola, očividne vôbec nevykoľajený nastalou situáciou a prešiel na druhý koniec miestnosti, kde nabral vodu do kanvice a dal ju zovrieť.

„To je v poriadku. Viem na čo som vás upozorňoval, takže to skontrolujem aj bez vášho doprovodu. Môže byť mäta?“ spýtavo sa pozrie na Kevina, ktorý hodnú chvíľu nechápavo pozerá na krabičku čaju v jeho rukách, kým sa konečne spamätá a prikývne. Muž sa otočí a vyberie zo skrinky dve poháre, do každého hodí vrecúško, pričom mu na tvári pohráva jemný úsmev? Kevinovi padne sánka. Nezdá sa mu to? On sa usmieva? On sa vie usmievať? Ten vždy chladný a nepríjemný profesor svetovej literatúry? Teda, on ho tak nevnímal…aspoň nie úplne, aj keď to skôr bude tým, že od prvej chvíle na ňom doslova visí pohľadom. Nechápe ako sa to mohlo stať, ako ho zaujal niekto taký ako je on. Faktom ale je, že od prvej minúty jeho prednášky, od chvíle, keď začul jeho hlas, videl ako mu tie hnedé vlasy neposedne padajú do očí a vytvárajú dojem nedbalej elegancie, od vtedy, ho tento tajomný muž nesmierne priťahoval. Kevin by sám seba nikdy nezaradil k odvážnym ľuďom. Radšej urobil čo mu iní povedali, než aby sa hádal, radšej ustúpil. Keď mal na strednej niečo hovoriť pred celou triedou, tak bol nervózny už týždeň dopredu. Ale to, ako sa cítil v jeho prítomnosti, bolo niečo, čo nevedel porovnať s ničím, čo doteraz zažil. Bál sa aj dýchať, aby to náhodou neurobil zle. Tento muž bol preňho ako boh. Mohol by urobiť čokoľvek a Kevin by ho stále rovnako milov…

„Nech sa páči,“ až sa strhne, keď sa pred ním z ničoho nič ocitne pohár a cukornička. Bol taký zabraný do vlastných myšlienok, že vôbec nevnímal čo sa okolo neho deje. Môže len dúfať, že sa ho profesor nič nepýtal.

„Ďakujem,“ dostane zo seba sťažka a opatrne, aby nič nerozsypal či nevylial, si čaj osladí.

„To nestojí za reč,“ sadne si spať na svoje miesto a miešajúc čaj, si začne čítať upravené časti. Je skôr len formalita. Doteraz Kevin vždy upravil všetko podľa jeho predstáv a že to nie je práve ľahká úloha. Je perfekcionista. Nenechá si predsa poškvrniť meno nejakým študentom, ktorý odflákne svoju prácu. Ale ako už bolo povedané, toto nie je Kevinov prípad. Mohlo by sa to zdať, keďže blonďáčik mal viac konzultácii ako ostatní, ale v tom rozhodne nehrala rolu jeho neschopnosť, alebo niečo podobné. Vezme do ruky červené pero a konečne sa sústredí na prácu.

„Tak hotovo,“ zloží papiere na kôpku a dvihne pohľad ku Kevinovi, ktorého slová pretrhujúce hrobové ticho miestnosti vystrašili.

„ Upravil som Vám tam pár štylistických chýb, inak je práca v poriadku. Prejdite si to ešte a môžete to nechať zviazať,“ podá mu ju a s pohľadom upreným na hodinky vstáva, pričom Kevin nasleduje jeho príklad a rýchlo si odkladá veci do tašky. Spolu vyjdú z kabinetu a hneď na to, sa ozve cvaknutie zámku.

„Najbližšie sa uvidíme až na vašej obhajobe. Do tej doby Vám prajem veľa šťastia a skoré uzdravenie,“ kývne profesor Kevinovi na rozlúčku a otočí sa na odchod. Kevin za ním ešte hodnú chvíľu pozerá. Cíti, ako jeho telo ovláda smútok a akýsi stiesnený pocit, ktorý vyvoláva myšlienka, že už sa spolu uvidia len raz.

*********

Konečne! Konečne drží v rukách diplom. Posledný mesiac bol úplne šialený. Skoro neurobil skúšku z dejín čínskej literatúry a to by znamenalo, že ho nepripustia k obhajobe diplomovky. Našťastie mu druhý termín vyšiel a tak mohol stresovať ďalej. Čakanie kým príde na rad bol zabiják. Chodil po chodbe ako tiger v klietke a vkuse si opakoval svoju reč, pričom mal pocit, že úplne všetko zabudol a keď zavolali jeho meno…skoro zutekal. Jediné čo mu v tom zabránilo bol fakt, že vo vnútri sedí on a nechcel sklamať jeho dôveru. A tak to začalo. Ani nevie ako odprezentoval, všetko má akoby zakryté v hmle. Pamätá si, že mu potom kládli otázky, ale aké? To nech od neho nikto nechce. Svet začal vnímať až v okamihu, keď mu predseda komisie oznamoval, že úspešne ukončil magisterské štúdium.  V tej chvíli sa stala ešte jedna vec…oveľa podstatnejšia… usmial sa na neho! Priamo na neho! Pozeral mu do očí a usmial sa…a Kevin mu samozrejme úsmev opätoval a hneď na to sčervenej až po korienky vlasov, ale to už je iná vec. Bohužiaľ, od tej doby sa nestretli. Kevinovi už škola skončila a pravdepodobnosť, žeby sa stretli niekde náhodne, je v meste veľkosti Seoulu, nulová.

„Gratulujem, Kevin,“ ozvalo sa za ním. Ten hlas by spoznal kedykoľvek. Pomaly sa otočil, akoby si nebol istý, či sa mu to len nezdalo. Nie. Stál tam v obyčajných modrých, jemne zdratých rifliach a košeli.

„Máte chvíľu?“ kývne hlavou smerom k východu, kam sa po Kevinovom prikývnutí, obaja poberú. Mladší len spýtavo pozerá, netušiac, čo od svojho, teraz už bývalého profesora, čakať. Ten ho momentálne prepaľuje pohľadom a vyzerá to, akoby zbieral na niečo odvahu.

„Viete, že nemám vo zvyku chodiť okolo horúcej kaše, takže Vám položím priamu otázku a poprosil by som rovnako priamu odpoveď,“ Kevin stále nechápe o čo sa jedná, ale napäto počúva každé slovo plynúce z tých dokonalých pier.

„Pôjdete so mnou na večeru?“ mladšiemu sa zastaví srdce, len preto, aby sa potom rozbúchalo dvojnásobnou rýchlosťou. Počul dobre? Nezdalo sa mu to? Nie je to opäť jeden z jeho snov?

„Pán profesor…ja…ja neviem…“ nedokáže zo seba nič dostať. Jeho myseľ sa nachádza v stave eufórie a odmieta normálne fungovať.

„Prosím. Volajte ma Soohyun,“ všimne si ten jeho neistý pohľad. Práve teraz nepôsobí ako obávaný vysokoškolský profesor. Skôr to vyzerá, žeby najradšej zutekal. A to Kevina preberie. Je čas chytiť odvahu a aspoň raz zabojovať o to, po čom túži. Postaví sa na špičky a vtisne mu na pery motýlí bozk. Ich prvý ale rozhodne nie posledný.

„V tom prípade by si mi mohol prestať vykať nemyslíš?“ povie šokovane sa tváriacemu Soohyunovi. „Nebudeme sa na našom prvom rande predsa oslovovať formálne.“

(5)(0)