Neverland

Enny's & Natt's blog
4 comments

My (Life) Love To You (EXO FANDOM)

FANDOM:Boyfriend
COUPLE:Donghyun & Youngmin /DongMin ♥
RATING:None
GENRE:romance, yaoi (aegyo)
AUTOR:Enny=:)

Annyeong ^^

No po dlhej dobe sem znova niečo dávam xD..Waaau Enny sa k tomu konečne dostala *applause please xP* ..Ale nie, teraz vážne xD ..Bolo toho na moju hlavu v poslednej dobe až príliš a ja som nemala čas čokoľvek písať či prekladať,preto Minna-san gomenne  ..Sľubujem že už budem dobrá x3

Táto poviedka je vlastne napísaná na takpovediac motívy jednej osôbky na jendej super yaoi RPGečke, na ktorej závisláčim asi polrok xD…Zrejem to bude mať aj v nedohľadnej dobe pokračovanie, ale dovtedy dúfam, že sa Vám toto bude páčiť :) Toto je moja prvá poviedka svojho druhu, tak dúfam, že som nič neskazila..

P.S: Kris WuFan ďakujem ti za tento rozpovedaný príbeh ^^ a verím, že toto bude mať šťastné pokračovanie  \^.^/

Príjemné čítanie :)

MY LIFE LOVE TO YOU ^.^

FANDOM: EXO

COUPLE: Kris & Luhan

RATING: +19!

GENRE: drama, yaoi, mature, harem, smut

AUTHOR: Enny =:)

Na motívy Krisa WuFana a jeho OOC ^.^

Mali ste už niekedy pocit, že váš život a vaša láska patria len jedinej osobe a nič a nikto na svete to nezmení? Ja tento pocit mám. Zožiera, ale zároveň i zohrieva moje vnútro. Dáva mi energiu, a vzápätí mi ju odčerpáva. Dáva mi novú nádej, a zároveň ma aj zaplavuje nekonečným strachom zo samoty….Zmení sa niekedy tento pocit na nekonečné šťastie? Netrúfam si hádať, ale aj napriek tomu viem, že sa nemôžem vzdávať a musím bojovať až do poslednej chvíle. Do chvíle, kým nepadnem vyčerpaním na kolená a z mojich suchých, krvou ozdobených pier sa ozve len jediné, tiché “Dosť!“…
Luhana poznám už od škôlky. Už tam sme si ako malé deti, cez hry, k sebe našli cestu a vytvorili si medzi sebou akési zvláštne puto. Toto puto prerástlo a zosilnelo na základnej škole. Stali sme sa veľmi blízkymi a trávili spolu každučký voľný čas. Každučký večer sme blbli, chodievali vonku, spoločne sa smiali a zabávali. Keď náhodou bol jeden z nás chorý, alebo ak sme sa nemohli vidieť z nejakého iného dôvodu, zaplavovala nás samota. Chýbali sme si navzájom a nudili sa jeden bez druhého.
Každý deň, každá minútka strávená v jeho blízkosti ma napĺňala čímsi zvláštnym a krásnym, čo som vtedy ešte nedokázal pomenovať. Keď som bol pri ňom mal som sa ho chuť dotýkať. Chcel som ho neustále objímať. Nedokázal som sa odpútať od jeho nádherných očí a od jeho omamnej vône. Keď som sa díval na jeho ružové pery, chcel som ich pohladiť a pobozkať ich. Stačilo by mi, sa ich len dotknúť, len na chvíľu pocítiť ich sladkastú chuť. Stačilo by mi to, aby som zahnal svoju zvedavosť.
Nevedel som vtedy čo sa so mnou deje, avšak čím sme boli starší, to niečo, bolo stále silnejšie a silnejšie. Moje búšiace srdce a moje chvejúce sa telo mi dávali jasne najavo, že so mnou čosi nie je v poriadku….až som si to nakoniec uvedomil.
Zaľúbil som sa do Luhana. Do svojho najlepšieho priateľa. Do priateľa, za ktorého by som bol schopný dať aj ruku do ohňa. Do priateľa, za ktorého by som bez váhania položil svoj život. Zaľúbil som sa…úplne bez varovania a úplnou náhodou som mu dovolil, aby mi ukradol srdce.
Spočiatku som svojim citom nechcel veriť. Niečo také mi proste nepripadalo v úvahu, lenže ono to bolo oveľa silnejšie než ja. Svojim citom som napokon podľahol a nechal sa nimi pohltiť. Napriek tomu som nemohol a nechcel sa mu s tým priznať. Bál som sa odmietnutia, poníženia. Bál som sa, že by som ho mohol navždy stratiť. Preto som radšej mlčal. Mlčal a po tajme horel láskou k nemu.
V jeden deň sme sa s Luhanom dohodli, že príde ku mne prespať. Potrebovali sme sa učiť a tak sa nám to zdalo ako výborný nápad. Celý deň som sa na to tešil, ako malé decko.
Bolo asi sedem hodín večer. Najvyšší čas, pre Luhana aby prišiel. Čakal som, ale on nechodil. Začínal som byť nervózny. Prechádzal sa z jedného miesta na druhé.
Prešli ďalšie dve hodiny a Luhana nikde. Neprišiel. V tej chvíli som upokojoval svoj zlý pocit len tým, že mu možno niečo do toho prišlo a on nemal čas mi dať vedieť. Bol som sklamaný a stále niekde vo vnútri dúfal, že príde, alebo sa aspoň ozve…
Luhan neprišiel, čo sa prejavilo na mojej skleslej nálade, s ktorou som odchádzal na druhý deň do školy. Dúfal som, že mi vysvetlí, prečo neprišiel. No Luhan sa v škole neukázal. Neukázal sa v ten deň a ani  niekoľko ďalších dní potom. Nikto nevedel čo s ním je. Mesiac som o ňom nepočul a ani ho nevidel. Cítil som sa bez neho prázdny a opustený. Strašne mi chýbal a bál som sa o neho, tak ako ešte nikdy o nikoho. Nevedel som čo s ním je a ani čo robí. Každý deň bez neho bol príliš dlhý a temný. Stále som sa snažil zistiť, čo sa s ním stalo..až mi to konečne ktosi povedal…

Večer, keď bol Luhan práve na ceste ku mne domov ho v jednej tmavej uličke, tak povediac skratke obkľúčila banda nám dobre známych starších bastardov z našej školy. Reč je o pár chalanoch, ktorý nám visia za zadkom od doby odkedy sme vôbec začali chodiť na nižšiu strednú. Neustále mali tú potrebu sa do nás navážať, zosmiešňovať nás a robiť nám problémy. Hlavne Luhanovi, keďže jeho brali za akýsi slabý článok v našej dvojke. A hlavne Luhan im pripomínal slabulinké dievčatko, ktoré sa ani náhodou nedokáže brániť.
Znepríjemňovali nám život dosť dlhý čas a aj keď to boli poriadni idioti, ktorých sme sa snažili ignorovať ako to len šlo, to čo spravili v ten večer by som od nich v živote nečakal…

Obkľúčili Luhana a uštedrili mu niekoľko nepríjemných no od nich bežných slov plných posmeškov. Luhan sa ich pokúsil odignorovať ako zvyčajne, avšak tento krát to neostalo bez ujmy. Schytili ho za zápästia a pod krk a pritlačili k múru. V ich očiach bolo čosi nebezpečné. Luhan sa pokúšal brániť a dostať sa z ich zovretia. Prosil ich, no oni akoby ho vôbec nepočuli. Za sprievodu uštipačných a v niektorých prípadoch až chorých poznámok sa zmocnili jeho tela. Bez akýchkoľvek zábran sa ho jeden z tých nemenovaných bastardov začal dotýkať. Násilne sa zmocnil jeho pier a obdarovával ich nechutnými bozkami. Jeho ruky skúmali Luhanovo telíčko. Nevšímal si ani jeho sĺz, ktoré tiekli z jeho očí. Nevšímal si jeho úpenlivé prosenie o to, aby ho pustil. Ignoroval jeho strachom trasúce sa telo. Odignoroval úplne všetko. Luhan sa pokúšal kričať o pomoc, ale jeho výkriky zúfalstva a bolesti boli tlmené hlasitým smiechom ostatných pozorovateľov.
Luhanové oblečenie sa stalo po chvíľke nepoddajným, roztrhaným a špinavým. Od pása dole nahý sa ocitol na prachom zanesenej studenej zemi. Nedokázal sa ani pohnúť, nevládal sa už brániť. Veď akoby aj mohol. Jeho ruky a nohy boli väznené. Jeho ústa nedokázali vydať už ani hlások. Jediné čo vydávali bol tichý vzlyk, ktorý sprevádzali horúce slzy stekajúce po jeho bolesťou a zúfalstvom napadnutej tvári.
Zdá sa, že tento pohľad na bezbranného Luhana tie nenásytné svine ešte viac vzrušil. Jeden z nich, zrejme vodca, násilne roztiahol jeho nohy a bez akéhokoľvek varovania, prípravy či podobných pre nich zbytočných vecí vnikol svojim údom do jeho úzkeho dovtedy nedotknutého otvoru. Zasunul ho a dotkol sa koreňa jediným rýchlim surovým pohybom. Svaly na Luhanovom tele sa v tej chvíli napli a jeho silný  výkrik, bol stlmený špinavými rukami jedného z pozorovateľov. Nariekal, keď cítil nával tej neskutočnej bolesti, ktorá pulzovala celým jeho telom. Násilné vniknutie spôsobilo krvácanie z otvoru, ktorého okolie začínalo puchnúť a červenať. Brachiálna zver ktorej úd boj zakliesnený v otvore sa v Luhanovi začala pohybovať. Nechutný úsmev s lesknúcimi sa nenásytnými slinami uviazol na jeho tvári, keď do neho začal rýchlo a prudko prirážať. Luhanovo telo sa začalo posúvať na drobných kamienkov, ktoré ležali na zemi a každučkým pohybom sa zarezávali do jeho chrbta a spôsobovali malé krvavé ranky a škrabance na jeho nádhernej a jemnej koži.
Akoby nestačilo, ďalší z partičky v ruke silno stlačil Luhanov úd a začal ho bezcitne honiť. S jazykom, ktorý mimovoľne prechádzal okolo jeho úst a s očami plnými nadržanosti sledoval trpiaceho Luhana , ako sa jeho telíčko nadvihuje a svaly sťahujú pri každom náraze. Na jeho oči, v ktorých bolo badať utrpenie, na slzy v jeho očiach…Vyzeralo to, akoby ho takýto pohľad privádzal k naplnenému orgazmu a nie len jeho ale i zvyšných chalanov, ktorý tam boli. Niektorý z nich si ešte siahli do vlastných gatí a uspokojovali sa na Luhanovej bolesti.
Po niekoľkých urputných minútach sa s Luhana vytratila úplne všetka sila. Napätie v jeho svaloch povolilo. Prestal vnímať bolesť, prestal vnímať tlak narastajúci v jeho tele, ktorý sa po chvíľke uvoľnil. Zatmelo sa mu pred očami. Len slzy po jeho tvári neprestajne stekali. Keď násilník konečne dosiahol vrchol a vyšpinil sa do Luhana, vytiahol svoj úd z jeho otvoru. Poutieral si ústa od slín, zapol svoje nohavice a so smiechom sa vychystal na odchod. Spolu s ním sa na odchod vydali aj ostatný z tej bandy bastardov. Jeden z nich sa ešte naposledy sklonil nad Luhana, schytil jeho bradu a obrátil si jeho tvár k sebe a so smiechom mu poďakoval za skvelý zážitok a prilepil sa na jeho pery. Potom mu už len potľapkal po líci a rozbehol sa za ostatnými.
Luhan bezvládne a polonahý ležal v tme a v špine. Jeho tvár naklonená do boku už nevykazovala žiadne známky emócii. Vyzeral ako bábka bez duše…

Keď mi povedali o Luhanovom znásilnený, cítil som sa, akoby ma niekto ovalil kvádrom po hlave. Chvíľu akoby moja myseľ nezaznamenávala žiadny tok myšlienok. Bol som ako oparený. V tom bolo moje telo zaplavené v kŕčoch spôsobených hnevom. Krv mi vrela v žilách. Chcel som rozbiť hubu, lepšie povedané, chcel som zabiť tých idiotov, ktorý mu takto ublížili. Chcel som aby trpeli rovnako, ako Luhan. Chcel som pomstu.
Avšak ako som zistil, nejaký čas približne od doby, čo aj Luhan chýbal sa neukázali v škole. Po tom incidente ich ktosi nahlásil a polícia ich chytila.
Vravím si, kto to videl a nahlásil, už až keď bolo dávno po tom? Neviem či je väčšie svinstvo to, čo spravili tí sadisti, či to, čo spáchal ten svedok, ktorý tam pravdepodobne len nečinne niekde v bezpečí stál a obhrýzajúc si nechty pozoroval, čo sa deje.
Na jednej strane som bol rád, že ich dolapili, no na druhej strane som to ľutoval, pretože takto som sa im už nemohol pomstiť. Takto už bolo pre mňa nemožné sledovať ich tváre prosiace o zmilovanie a zotierať si z vlastnej tváre ich krv.

Pokúsil som sa vyhľadať Luhana, no keď som za ním prišiel domov, nechceli ma k nemu pustiť. Stále ma odbili so slovami “Bude lepšie, ak sa Luhan teraz nebude s nikým stretávať.” Štvalo ma, že ho nemôžem utešiť, že mu nemôžem pomôcť zabudnúť. Ale nemohol som nič spraviť. Len v nádeji čakať a dúfať, že sa dá do poriadku..
Po mesiaci sa Luhan konečne ukázal v škole. Prechádzal som akurát po chodbe. Bol som na ceste do telocvične, keď som zbadal Luhana vychádzajúceho zo zborovne. Chcel som sa za ním rozbehnúť a uzavrieť ho do svojho náručia, no v tom som si všimol jeho tvár. Bola úplne bez života. Akoby vôbec nevnímala svet. Mám pocit, že ani nevedel, čo sa okolo neho deje, pretože všetko za neho vybavoval otec. Luhan len pozeral do prázdnoty.
Tento pohľad na neho ma ničil. V hrudi ma pálilo ako nikdy predtým, takmer som ani nemohol dýchať. Obviňoval som sa za to, že som pri ňom nebol, keď ma najviac potreboval. Obviňoval som sa z toho, že som mu nepomohol.
Počkal som Luhana pred školou. Tam som jeho otca poprosil o pár minút. Nechal ma so slovami “Nie som si istý, Kris, či toto bude mať nejaký účinok.” Poďakoval som mu, že mi dal aspoň možnosť to skúsiť. Nechal nás o samote. Trpel som, keď mi Luhan venoval ten prázdny pohľad. Nevydržal som to a stiahol ho do objatia. Bál som sa, že ma Luhan od seba odstrčí, ale za tú krátku chvíľku, keď som ho mohol pri sebe znovu cítiť mi to stálo. No na moje prekvapenie, Luhan dvihol pomaličky svoje ruky k môjmu chrbtu a opätoval mi objatie.
Mal som chuť začať sa ho na všetko vypytovať, no potom som uvážil, že je to zbytočné. Týmto gestom sa mi všetko jeho utrpenie potvrdilo. Chvíľu sme stáli bez slova v objatí. Luhan začal plakať, keď z jeho úst vyšlo tiché. “Kris..prepáč..
V tom ma pustil, naposledy na mňa pozrel a potom neistými krokmi dokráčal k svojmu otcovi, nastúpil do auta a odišiel…Odišiel a ja som po tom už o ňom nepočul…
Moje srdce išlo puknúť, pretože som pre svoju lásku nedokázal nič spraviť, ani som mu nestihol povedať, že ho milujem, a že mu chcem pomôcť zabudnúť..že ho chcem chrániť a starať sa o neho..Nestihol som mu povedať ani úbohé “Zbohom” Proste nič…

Myslel som si, že ho už nikdy v živote nestretnem až do dňa, keď som nastúpil na vysokú školu…

Ten moment nikdy nezabudnem. Práve som sa vybaľoval vo svojej novej izbe, keď sa zrazu otvorili dvere do mojej izby a ON tam stál. Mal som pocit, že je to len nejaká fatamorgána, že som si ho len s niekým splietol. Bolo to dosť možné, keďže som ho niekoľko rokov nevidel a on mi strašne chýbal. Neprešiel deň aby som na neho nemyslel. Avšak zatiaľ čo ja som tam v šoku stál a neveriacky na neho pozeral, on sa ku mne bezhlavo rozbehol a zavesil sa mi okolo krku. “Kris.. ” povedal šťastne, silno ma objímajúc.
Samozrejme, že potom som sa ho na všetko, čo sa stalo po jeho odchode pýtal. Strávili sme celú noc rozprávaním. Bol som najšťastnejším človekom na svete a to len preto, že som ho mohol konečne znovu vidieť. Cítiť jeho nádhernú vôňu, dotýkať sa ho a počuť jeho nežný anjelský hlas…
Dni plné smiechu, radosti a hlavne Luhana samotného sa znovu začali. Teraz som si už bol stopercentne istý, že sa mu konečne priznám k svojim starým citom, ktoré u mňa nikdy nevyhasli. Bol som už odhodlaný a chcel som to riskovať, aj za cenu, žeby na mňa pozeral ako na blázna…
Lenže akoby ma osud nenávidel… Zbadal som ho po boku iného chlapca.. Prešli okolo mňa držiac sa za ruky a ich tváre boli ozdobované nádhernými úsmevmi…Moje srdce sa v tom momente rozpadlo na milión kúskov..Stratil som všetku nádej..
Teraz sa len prizerám na to, ako sú tí dvaja spolu šťastný..Jasné veď čo som čakal po toľkých rokoch? ..To som si snáď myslel, že on bude do smrti čakať na nejakého Krisa, ktorého aj tak nikdy nevidel inak, než len ako najlepšieho priateľa? Zdá sa, že mi nie je súdené byť šťastným. Avšak Luhanovo šťastie je pre mňa najdôležitejším. Ak je šťastný on, potom som aj ja. Stále tu pre neho budem. Odteraz sa od neho nehnem už ani na krok. Nič a nikto ma k tomu nedonúti. Svoju lásku k nemu budem stále prechovávať a možno trochu sebecky myslieť, že si napokon predsa len vyberie mňa…

(3)(0)

4 Comments

  1. KimHyun |

    omg.. také nádherné a pritom také smutné ♥
    zabila by som tých ktorý znásilnili našeho ňuňáča Luhana..
    ale zároveň mi je strašne ľúto Krisa..
    prosím Enny, napíš čo najskôr pokračko ♥
    fakt, máš skvelé poviedky.. a nádherné myšlienky..
    keď sa tieto veci spoja vznikne jedna nádherná poviedka..

    prosíím.. chápem že toto máš teraz asi trochu veľa, ale toto je naozaj skvelé a neviem sa dočkať pokračovania! ♥
    Enny hwaiting! ^Q^

    (0)(0)
    Odpovedať
  2. Kim Lula |

    Áááááááásdfghjkl...!!!
    A kde je jako happyend?! Moje malé ublížené jediné seme skupiny...?!?! Hah, sakra, ale pravda, pravda, nemůžeme všichni pořád psychicky deptat jen ukeatá, však by z nich nic nezůstalo. Yea, yea.
    Ale i tak...!! Wu Faneeeeeeeeeeee, shoď druhého chlapcese schodů, samozřejmě nenápadně a pak skoč po Luhanovi...!!!
    Ne, dobře, já už mlčím, takhle to dopadá, když celý den nejím a nepiju. To mi pak takhle hrabe...
    Jdu se najíst.

    (0)(0)
    Odpovedať
    • Enny =:P |

      Ďakujeeem ^^ ..No tak snáď dostanem námet na pokračovanie čoskoro :)..Ešte potrebujem pár vecí a môžem to spísať 😉 ..Som naozaj rada, že sa ti to páči ^^

      (0)(0)
      Odpovedať

Leave A Comment