Neverland

Obsession ♥equal♥ Love 1/2 ^_^ (U-KISS & B2ST)

Anyeoghase yo ^O^

Takže, I know, I know…že mám toho veľa, čo mám písať..ale dneska ma múza tak kopla, že som to jednoducho musela začať písať, inak by som asi vybuchla …Proste znovu za to môže pesnička a hlboké zamyslenie (Yeeaaah Enny vie aj myslieť Wohooo ^_^ )..No možno je tento Cross Over nezvyčajný..ale tak proste tam musel byť :D..Prečo?..Nepýtajte sa ma..jednoducho do toho príbehu zapasoval..a prosím, neukrižujte ma za to, čo som urobila s tou treťou osobou ..ale ked ona sa na takú úlohu priam pýtala..ja za to naozaj nemôžem *psie očká*….Táááák príjemné čítanie želám a ja idem rýchlo dopísať druhý part 😉

Názov: Obsession equal Love

Fandom: U-KISS & B2ST

Couple:  AJ & Kiseop  *nieže by som bola závislá na tejto dvojici, ale tak*+ Yoon Do Jun

Rating:  +18

Genre:  yaoi,drama, romance, mature, violent

AJ:
Tak ako každý voľný deň, aj dnes som prišiel do svojej obľúbenej kaviarne na rohu štvrte Jongsan-ku, aby som mohol vidieť JEHO. Anjela v ľudskej podobe. To najkrajšie stvorenie, aké som kedy videl. Jeho meno je Lee Kiseop. Tento čiernovlasý chlapec tu pracuje ako čašník. Každého vždy obslúži s úsmevom, je vidno, že si prácu s ľudmi naozaj užíva.
Už dávno som nestretol nikoho takého, kto by ma svojim úsmevom deň čo deň hypnotizoval a dostával do tranzu. Vlastne ked tak nad tým premýšľam, on je prvý, komu sa to podarilo. On je ten, kto dal môjmu životu nový zmysel a kto mi ukázal, že láska na prvý pohľad a dokonalý človek naozaj existujú. Ale má to jeden háčik, neviem, či aj on cíti to isté ku mne..jasné, nemohol som to zistiť, ked som sa k nemu ešte ani poriadne neozval. Teda nepočítajúc chvíle, ked som si objednával svoje obľúbené Café Laté. Bože, som to ja ale zbabelec. Nikdy som nevedel ako vyjadrovať city, ako hovoriť s ľudmi, ktorý ma zaujímavú.Mal by som sa to konečne naučiť. Určite si o mne myslí, že som čudák, ani sa mu nedivím. Ved jediné čo robím, je že ho neustále pozorujem a ostávam tu až do záverečnej, kým nepôjde preč. Človek by sa divil, či nemám nič lepšie na práci, jasné, že mám..ale tak ja sa už ani na nič nemôžem sústrediť, ked ho nevidím aspoň raz za deň..stal sa pre mňa akousi drogou, závislosťou alebo niečo také.
Denne si predstavujem aké by to bolo, keby mi patril, keby som sa ho mohol dotýkať, vychutnávať si jeho vôňu z blízka, okúsiť jeho ružovučké pery. Neustále sa s ním rozprávať a tráviť s ním každučkú chvíľu svojho života. Ale pravdepodobne je to len akýmsi nesplniteľným snom, nič viac.
Och ako rád by som sa o ňom dozvedel viac, ako rád by som ho spoznal..ja viem, stačilo by sa len ozvať, ale problém je v tom, že za každým ked som pri ňom zabúdam aj na to ako sa volám, moje kolená sa roztrasú a ja si pripadám ako maličké hanblivé dievčatko. Ten sa na mne musí pekne zabávať, ked sa snažím si objednať, vážne, nikdy som nekoktal..ale pri ňom zázračne hej..no proste je to hrozné, ja som hrozný.
Dnes som sem však prišiel s tým, že sa konečne odvážim, pozbieram odvahu a skúsim ho niekde pozvať. Už to totiž takto dalej ísť nemôže, zbláznim sa, ak to zase zbabrem. Stál som už pred reštauráciou, z hlboka som sa nadýchol a stlačil kľúčku na dverách.
“Dobrý deň pane.” privítala ma jedna z čašníčok.
“Dobrý deň.” povedal som s úsmevom na tvári.
“Urobte si pohodlie pane, náš zamestnanec k vám o chvíľu príde.” povedala čašníčka.
“Dakujem, nemusíte si robiť starosti. Počkám.” odpovedal som a čašníčka odišla späť do práce.
Kaviareň už bola takmer preplnená, našťastie však bolo moje obľúbené miesto v kútiku voľné. Rýchlo som sa k nemu pobral, pre prípad, žeby si tam chcel sadnúť niekto iný. Prešlo asi päť minút a čašník, ktorý ma mal obslúžiť konečne prišiel. Bol to Kiseop presne ako vždy. Moje telo sa roztriaslo pri pohľade na jeho usmievajúcu sa tvár a nádherné tmavé oči. Odkašľal som si, snažil som sa zabrániť trasúcemu sa hlasu.
“Dobrý deň pane..máte sa?” oslovil ma.
Rýchlo som sa spamätal, pokúsil sa o úsmev a odpovedal:” Ah, dobrý deň..dakujem, veľmi dobre”
“To som naozaj rád, už som sa bál, že dnes neprídete, ked som vás tu nezbadal o obvyklom čase.” povedal a mne  sa rozbúchalo srdce. Takže on ma čakal?..Nie, to určite povedal len zo zdvorilosti. Ale aj tak ma to potešilo.
“Mal som ešte nejakú prácu, ktorú som musel dokončiť, inak by ma šéf rozdrapol v zuboch.” vysvetlil som a uhýbal jeho nádhernému pohľadu. Kto vie, čo by som mnou spravil jediný priamy pohľad z očí do očí.
“A podarilo sa vám to?” opýtal sa.
“Oh, jasné..všetko šlo bez problémov, dakujem za opýtanie.”
“Tak to som úprimne rád, a ešte radšej som, že ste sem aj napriek únave prišli.” daroval mi ten najkrajší úsmev na svete. Zdalo sa, že to naozaj myslí vážne.
“Aj ja som rád, že som sem prišiel..hlavne že ťa môžem vidieť.” vyletelo zo mňa. Och, bože, prečo som to povedal? Som to ja ale hlupák. Teraz sa určite zľakne a utečie a už sa v živote ku mne neozve. Ja si budem musieť hľadať novú kaviareň a vyhýbať sa všetkým miestam, kde by som ho mohol stretnúť. Pravdepodobne sa budem musieť odsťahovať zo Seolu ak nie rovno z Kórey..Oh..hrozná predstava..Kam sa potom podejem?
No na moje prekvapenie, Kiseop na túto moju vetu reagoval len červenými líčkami a hanblivým úsmevom. Po chvíľke ticha sa akoby spamätal a opýtal sa:
“To isté ako vždy?”
“P-prosím?” nejako som sa zatúlal myšlienkami do krajiny zázrakov, ked som videl ako sa roztomilo začervenal.
“*zasmial sa* Pýtal som sa, či si dáte to isté ako vždy.”
“Oh, oh, jasné *trápna chvíľka*..samozrejme.” povedal som.
“Hned to bude..” povedal a odišiel.
“Kiseop!” vyletelo zo mňa, och..chincha..zase som to pokazil. Oslovil som ho vlastným menom..on predsa nevie, že ja viem ako sa volá…
Kiseop sa ku mne prekvapene otočil a v tom povedal:” Počkajte pane, hned budem späť.” uklonil sa rýchlejším krokom odkráčal do kuchyne.
Áno, vedel som to..pokašlal som to, kvôli svojej netrpezlivosti..Mal som byť radšej ticho ako vždy..Nie, nie, čo to trepem..Aishh..keby som bol ticho bolo by to akurát tak horšie..Zas by som nevedel ako dalej…Jednoducho sa skúsim chovať kao by nič a ak náhodou nepošle iného čašníka, tak sa s ním skúsim porozprávať…Presne to urobím…

Kiseop:
“Kiseop!..” oslovil ma rusovlások.
Prekvapilo ma, že vie moje meno. Odkiaľ ho vie?..Ved nenosím žiadnu menovku ani nič podobné..Ako je možné, že to vie? ..Má ma to tešiť?..Neviem, ale moje srdce bije ako splašené, jasné, konečne som sa s ním aspoň chvíľu rozprával..Chodí tu už niečo cez mesiac a ja o ňom ešte stále nič neviem..Ale veľmi ma teší, že ho tu stále vidím..je to také zvláštne ale veľmi príjemné, ked sem príde a je tu až do chvíle, kým neodídem domov..Je naozaj milý, za každým ma dostane, ked nevie, čo povedať..ked mi uhýba pohľadom..Síce na prvý pohľad možno vyzerá ako drsnejší chlap no v skutočnosti je naozaj pozorný a zroztomilý…Moje srdce mu patrilo už od chvíle, ked sa prvý krát zjavil vo dverách tejto kaviarne..Od vtedy som sa každý deň modlil, aby sem chodil, ak náhodou neprišiel, cítil som sa osamelo a sklamane.bál som sa, že už nikdy nepríde a ja neuvidím tú jeho pôvabnú tvár…chýbal mi..aj ked som s ním nikdy poriadne neprehovoril , aj ked sa na seba len dívame…aj tak mi bolo smutno, bez jeho prítomnosti nie som vo svojej koži..nemôžem pracovať s úsmevom na tvári, pretože, jediný kto poháňa môj úsmev je tento chlapec, o ktorom ani neviem ako sa volá…
Nechcel som kričať cez polovičku kaviarne a cítil som sa dosť zmätene preto som len po tichu povedal:”Počkajte pane, hned budem späť..” a odišiel som do kuchyne rýchlejším krokom, aby som mohol predýchať fakt, že vie moje meno…že ma oslovil…
“Jedno Café Laté!” zakričal som na pracovníkov.
“Sekundička..” zakričal jeden z nich.
Kým sa objednávka plnila, oprel som sa o stenu a premýšľal, čo bude teraz následovať..Vyzeralo to, ako by mi chcel niečo povedať…ked mu odnesiem jeho kávu, musím sa ho na to opýtať..a ak sa náhodou zas bude hanbiť..budem ho musieť k tomu dohnať..Samozrejme, ked neopustí odvaha mňa…
Káva bola už spravená a ja som sa pomaličky pobral k rusovláskovi. Prišiel som k nemu a položil mu objednávku na stôl.
“Vaše Café Laté, pane.” povedal som.
“Dakujem veľmi pekne..” povedal s úsmevom, presne ako som predpokladal, odvaha ma opustila..uklonil som sa mu chcel som odísť, odrazu som zabudol na všetko, čo som mu chcel povedať..avšak..
“..a..Kiseop..*chytil ma za ruku a zadržal, znovu ma oslovil menom a ja som naňho hľadel s vypleštenými očami*..prosím hovor mi AJ..pane znie trochu dosť zvláštne, hlavne, ked som pravdepodobne rovnako starý ako ty..” povedal zdráhavo, jeho tvár nabrala červený odtieň.
Moje srdce mi takmer prevrtalo dieru v hrudi, čo mám teraz robiť?…Čo mám povedať?…On so mnou hovorí…
“Odkiaľ viete, ako sa volám?” vykoktal som zo seba a sklopil pohľad.
AJ, myslím, že tak hovoril, že sa volá..mi rýchlo pustil ruku a povedal:” Nenahnevaj sa prosím..”
“Nahnevať..a prečo?” nechápal som.
“Ty…ja..teda..Takto..*bolo to také roztomilé, ked hľadal správne slová*..zistil som si to!” dostal napokon zo seba.
Usmial som sa, takže som ho naozaj zaujal?..”A u koho?..čomu za to môžem vdačiť?…Nebolo jednoduchšie sa to opýtať priamo mňa?” opýtal som sa.
AJ mi naznačil aby som si sadol, poslúchol som ho a potom začal hvoriť:” Možno to bolo jednoduchšie, ale ja som nevedel ako na to..problém je v tom, že ak sa mi niekto páči, neviem ako s ním hovoriť…preto som sa rozhodol spýtať sa radšej jednej z čašničiek..Boli veľmi milé a bez rpoblémov a zbytočných otázok mi odpovedali..” vysvetlil AJ a odmlčal sa.
Ja som naňho chvíľku hľadel no odrazu na mňa zvolala jedna čašníčka.
“Kiseop, pod nám pomôcť, máme veľa práce.”
Spamätal som sa a povedal AJ-ovi: ” AJ? Však?…Máš dnes večer čas?”
Rusovlások na mňa prekvapene pozrel:” J-ja?..Jasné, jasné, že mám..” povedal.
“V tom prípade na mňa čakaj pred kaviarňou o siedmej..” povedal som.
“Prečo?” opýtal sa ma ešte stále prekvapený z toho, čo od neho chcem.
“Ak nechceš nemusíš…ale bol by som naozaj rád.” povedal som.
“Nie, ja..jasné, že rád počkám…” vyviedol ma z omylu.
“Kiseop!” znovu na mňa zavolali z kuchyne.
“Ved už idem!” zakričal som, bez ohľadu na to, že sa na mňa každý pozerá. Pozrel som sa znovu na AJ a povedal:
“Som naozaj rád, už som sa bál, že je to len jednostranné…aspoň sa konečne porozprávame..už som po tom túžil dávno.” usmial som sa a postavil som sa aby som odišiel späť do práce, no AJ ma zadržal…
“Kiseop..”
“Hmm?”
“Môžem…môžeme to brať ako rande?” opýtal sa ma.
Moje oči zažiarili šťastím, nadšene som súhlasil: “Áno, áno…možeme.”
Bolo vidno ako si AJ vydýchol..musel som sa mu však ospravedlniť, kedže na mňa už čakalo kopu práce…Rozlúčil som sa s ním a odišiel.

AJ:
Nemôžem tomu uveriť..naozaj nemôžem…ja idem s  Kiseopom na rande..Už dnes..Waaaau!!!..Áno, konečne..konečne sa mi to splnilo…To znamená, že je už iba môj?…No samozrejme, nemôžem to dnes skaziť…
Potreboval som sa na večer pripraviť, preto som hned po tom ako som si vypil svoj nápoj odišiel z kaviarne. Pred kaviarňou ma ovládla radosť, čo spôsobilo, že som vyskočil a vykríkol na celú ulicu “JA MÁM RANDEEEEEE..YEEEEEEES!” až po chvíľke som si uvedomil, že som trochu hlučný, ale to na mňa už všetci okolo idúci zízali ako na blázna práve prepusteného zo psychiatrie…
Okrem tých ľudí som si všimol ešte niekoho…Cez cestu o proti mne na mňa niekto pozeral, nie skôr by som to pomenoval, sledovanie?…Dá sa to tak povedať..Stál sa jedným zo stromov a uprene sa na mňa díval, asi si myslel, že ho nevidím alebo čo…Nemohol som však zistiť o koho ide, na hlave mal čiapku a na očiach slnečné okuliare…Možno je to len moja paranoja..ale naozaj som mal pocit, ako keby ma sledoval…Ked som sa pustil do kroku, prešiel pár krokov súčastne so mnou, no potom akoby sa prepadol pod zem…nikde som ho nevidel…žeby náhoda?
***
Bol už večer a ja som nervózne čakal pred kaviarňou, ked na pravo odo mňa čosi buchlo do plechovky na zemi a vzápätí z toho miesta vyletela prestrašená mačka, ktorú to zrejme dostalo viac ako mňa…
“Hm..zdá sa, že je to nejaký potkan alebo čo..” kývol som plecom a dalej netrpezlivo čakal. Ostávalo ešte desať minút do Kiseopovej záverečnej..Asi som prišiel príliš skoro..ale nedočkavosť mi nedala dýchať.
Prestupoval som z nohy na nohu a kýval sa na mieste,začal som mať akísi divný pocit…
“Je tu niekto?” opýtal som sa v nádeji, že mi niekto odpovie, ale nič. Všade bolo ticho, zvláštne a strašidelné ticho..Prečo mám pocit, že tu niekto je?..Žeby to bol ten divný chlap/žena z poobedia?…Čo chce? A kto to vlastne môže byť?
“Prepáč, že si musel tak dlho čakať, ale dnes som ostal na upratovanie sám.” prerušil ma odrazu zo zamyslenia nežný Kiseopov hlas.
“Ah, Kiseop..to je v poriadku..nečakal som dlho.” klamal som, v skutočnosti som tam stál už od štvrť na sedem..ale to nebola jeho chyba, ale chyba mojej nedočkavosti…
“Tak môžeme ísť?” opýtal som sa.
Kiseop sa usmial a prikývol ” A kam pôjdeme?”
“Hmmm…Chceš si ísť niekam sadnúť?” opýtal som sa.
“Asi by som sa radšej prešiel..myslím, že ta sa lepšie porozprávame.” povedal.
“Tak dobre, potom na čo čakáme?..”  povedal som a obidvaja sme sa pustili do kroku. Zamierili sme si to do blízkeho parku.
Celú cestu som mal pocit, že nás ktosi alebo čosi sleduje…začal som sa príliš často obzerať za seba..no nikdy som nikoho nevidel…Kiseop znepokojil:
“AJ, deje sa niečo?…” opýtal sa ma.
Rýchlo som sa spamätal a povedal:” Ah..nie nič..len sa mi zdalo, ako by tam niekto bol..ale nevšímaj si to..pravdepodobne sa len bojím že mi ťa niekto ukradne.”
Kiseop sa rozosmial a ja spolu sním.
“Myslím, že by to tomu dotyčnému nepomohlo..” povedal a sklonil svoju hlavu dole.
Moje srdce mi čoraz viac dávalo na javo, že chce každú chvíľu vyskočiť z hrude. Odvážil som sa a zovrel som Kiseopovu ľavú ruku do svojej dlane. Kiseopa to zrejme prekvapilo, no nepovedal nič, len sa usmial a dalej so mnou kráčal  ruka v ruke.
Prešli sme celý park, rozprávali sa o všeličom možnom a každú chvíľu sme sa smiali…bolo nám jasné, že sme si súdený..v živote som nestretol človeka ako on..v živote mi nikto tak nerozumel…bolo to úžasné..
Ked už bolo neskoro večer, neviem asi takmer polnoc, odprevadil som ho až k nemu domov. Prvý krát som videl miesto, kde žije. Dom nebol veľký, bol taký pekný a útulný akurát pre neho,matku a otca, s ktorými žil..
Stáli sme pred jeho bránou a sa ku mne prihovoril:
“Dakujem za dnešok AJ…bol to najlepší večer v mojom živote…”
“To by som mal podakovať ja tebe Seop…chcel by si si to zopakovať?” opýtal som sa ešte stále ho držiac za tepľučkú ruku.
“Jasné..budem veľmi rád..zajtra končím skôr..tak ma počkaj o štvrtej pred kaviarňou, tak ako dnes.” povedal nadšene.
Prikývol som ho. Fakt neviem prečo ale ešte stále som mal pocit, že za nami niekto je a sleduje nás, ale nevšímal som si to..pritiahol som si Kiseopa k sebe a vsal jeho sladké pery do tých svojích. Začal som ho bozkávať, on bozkával mňa…bolo to vzájomné, krásne…neviem ako dlho to trvalo, ale ani som ho nemal chuť pustiť..chcel som takto ostať už navždy..no napokon sme museli bozk prerušiť…
“Tak zajtra..AJ…dobrú noc.” povedal čiernovlások, ešte posledny krát sa prilepil na moje pery, zakýval mi a odišiel..
Ja som za ním ešte chvíľku hľadel, no potom som sa pobral domov…Čo to bolo?..Prečo som mal pocit, že nás niekto sleduje?..Ale ako náhle Kiseop odišiel domov, prestalo to…Žeby ten niekto nesledoval mňa, ale Kiseopa??…Mal by som naňho dať väčší pozor..Teraz ked ho konečne mám, nedovolím, aby sa mu niečo stalo…

U-KISS(JaeSeop -AJ- & KiSeop): Obsession

(0)(0)