Neverland

Boy On The Other Side 18

Annyeong ^.^

No konečne po dlhej dobe sem pridávam aj nový chapter upírikov :3..Dúfam, že sa Vám bude páčiť a ak som Vám náhodou touto kapitolou nasadila chrobáka do hlavy, tak miyane :3 … Ale ja za to naoza nemôžem ^^ …Sťažujte sa SLONOM, pretože to oni za všetko môžu!! 😀 I love u ^.^

Chapter 18 : Roommate…

Kibum ešte chvíľku objímal Heechula, no potom ho pustil, pozrel na Zhoumiho a opýtal sa: “Zhou, myslíš, že sa o tomto otec dozvie?”

“Pochybujem, žeby mu Yunho po tom čo zažil, ešte niečo hovoril. Myslí si, že ťa zabil, na to nezabúdaj,” poznamenal Zhou.

“Máš pravdu…niečo také by sa bál otcovi povedať.”

“Myslíte si, že teraz odíde?” opýtal sa Heechul.

“Som si tým absolútne istý a istý som si aj tým, že ten jeho nechutný ksicht už nikdy neuvidíme,” zasmial sa Zhoumi.

“Chvála bohu…” vydýchol si Heechul.  “Prepáčte, že som vám kvôli nemu spôsobil toľko problémov. Prepáčte, že ste sa zranili kvôli mne,” dodal Heechul ospravedlňujúco a sklonil hlavu k zemi. Kibum mu nadvihol rukou tvár a donútil ho, aby sa mu pozrel do očí:

“Heechul, ty si za to nemohol…nikto za to nemohol. Tak sa prestaň obviňovať.”

“Nič sa nestalo Chulie, aspoň som sa konečne poriadne zabavil,” upokojoval ho Zhoumi.

“Skôr sa bojím o to, že ja aj Kibum potrebujeme krv. Kibum stratil príliš veľa krvi a ja sa nevládzem ani postaviť,” dodal Zhou pozerajúc na Heechula.

“Zhoumi!” vykríkol Kibum.

“Ale nie Kibum, nechaj to tak..Zhoumi má pravdu..potrebujete krv,” upokojoval ho Heechul.

“Nie to nedovolím!” rozčúlil sa Kibum, no zabolelo ho brucho keď sa napol. Chytil sa zaňho a znovu sa snažil upokojiť, pretože ho každučký menší pohyb poriadne bolel.

“Kibum, prosím..nechaj ma, nech to urobím. Vy ste pomohli mne a teraz chcem pomôcť ja vám,” povedal Heechul.

“Kibum bez krvi to už dlhšie nevydržíme,” povedal Zhoumi.

“Ale…” začal Kibum.

“Prosím Kibum,” prerušil ho blonďáčik a upieral naňho prosebný pohľad. Kibum odvrátil hlavu na bok, na čo Zhoumi reagoval prevrátením očí. Jeho tvrdohlavosť dokázala byť v niektorých chvíľach naozaj nekonečná. No Heechul sa nedal odbiť, natiahol ruku smerom ku Kibumovým ústam. Kibum sa k nemu otočil.

“Heechul, nedaroval som ti svoju krv, aby som ti ju hneď teraz vypil. Ja som v poriadku, neboj sa o mňa. Rana mi za pár dní zmizne. Pomôž Zhoumimu,” povedal a pohladil Heechula po líci. Heechul veľmi nesúhlasil s tým, čo mu Kibum povedal, no nedokázal mu odporovať. Vedel, že má pravdu. Je to upír a tomu sa rany hoja oveľa rýchlejšie než obyčajnému človeku. Nebolo mu to síce veľmi po vôli takto Kibuma nechať, no napokon sa postavil a prešiel k Zhoumimu. Kibum sa nad ním len pousmial. Zhoumi sa už už chystal zahryznúť do blonďáčikovej ruky, keď ho Kibum zahriakol.

” Zhoumi, nieže to preženieš! Ak sa Heechulovi niečo stane, tak ťa zabijem,” upozornil ho čiernovlások.

Zhoumi naňho hodil nechápavý pohľad *Akože vážne? To si myslíš, že len tak si zabijem svoju hračku?* pomyslel si a potom.

“Nie som idiot Kibum. Vypijem len toľko aby mi to dalo späť stratenú energiu,” povedal Zhoumi a už začal sať Heechulovu krv. Naozaj opatrne. Nechcel si ho poškodiť ani naštvať Kibuma. Heechulovi akoby ani krv neubúdala. Bol v úplnom poriadku. Na svedomí to mala Kibumova krv, ktorú pil. Akoby mu darovala akúsi neznámu silu. Zhoumi sa po chvíľke odtiahol. Jeho tvár znovu nabrala stratenú farbu a on znovu pocítil silu vo svojich končatinách.

“Ďakujem, Chulie,” žmurkol na blonďáčika a konečne sa postavil na nohy. Poriadne sa ponaťahoval, vyzeral akoby sa práve prebral z výborného spánku.

“Cítim sa ako znovuzrodený,” povedal si s úsmevom. Kibum nad ním len pokrútil hlavou. Keď sa Zhoumi prestal naťahovať, pozrel na Kibuma.

“Len tak mimochodom. Čo teraz urobíme? Otec ťa takto vidieť nemôže, Kibum,” poznamenal a ukázal prstom na Kibumovu ranu. Kibum sa zamyslel.

“Nie je hlúpy, určite si to všimne,” dodal Zhou. “Keby si nebol taký tvrdohlavý a poslúchol Heechula, už by sme mali o tento problém postarané.”

“Nie, v žiadnom prípade nebudem piť jeho krv!” povedal Kibum.

“Dobre, dobre..rozumel som,” povedal červenovlások a dvíhal ruky k hrudi na obranu. “Len teraz vymysli, čo budeš robiť,” Kibum rozmýšľal, no nič ho nenapadalo, keď tu do ich rozhovoru zasiahol Heechul .

“Mal by som nápad,” obidvaja na neho upreli pohľady.

“Čo keby si prišiel na čas, kým sa ti to nevylieči ku mne domov?” povedal Heechul.

“To je dobrý nápad,” povedal Zhoumi s úsmevom, no vo svojom vnútri kričal NIE!..Takto bude pre neho ťažké dostať sa k Heechulovi. Lenže potreboval sa zbaviť toho problému so svojím otcom, takže musel súhlasiť.

“Ale tam by ma mohli vidieť tvoji rodičia, HeeChul…” znepokojoval sa Kibum.

“To nebude problém..stačí ak sa o tebe nedozvedia najbližšie dva dni. Potom odchádzajú spolu s mojou sestričkou do kúpeľov na tri týždne.. Takže tam budem sám,” povedal Heechul pokojne.

“Naozaj?”

“Uhmm,” prikývol blonďáčik. “Takže ak mi Zhoumi pomôže a odnesie ťa tam, budem sa môcť o teba postarať a váš otec sa nemusí o ničom dozvedieť.”

“Nemyslíš si Zhou, že sa ťa bude vypytovať, kde som?” obrátil sa Kibum na Zhoumiho.

“Niečo si vymyslím, o to sa neboj…Pri tom ako je náš otec často doma, si to ani nevšimne,” upokojí ho rusovlások.

“Takže, pôjdeme?” opýtal sa Heechul. Kibum prebehol pohľadom od Zhoumiho, ktorý mu prikývol na súhlas, na Heechula, usmial sa a prikývol. Zhoumi k nemu podišiel a pomohol mu postaviť sa na nohy. Spoločne sa pomaličky poberali z parku.

***

Yunho bežal cez mesto tak rýchlo ako sa len dalo. Preletel cez davy ľudí úplne nepovšimnuto. Podlamovali sa mu kolená, jeho srdce bilo tak silno, akoby sa práve schyľovalo k infarktu. Pot zalieval celé jeho telo a jeho myseľ bola úplne zatemnená. Bál sa.

“Bože, čo som to urobil?! Ja som to nechcel…nechcel…nie Kibuma!..Bože..prečo?!”  spytoval sa sám seba bežiac vpred. Spravil niečo, čo nebolo ani pri najmenšom v jeho pláne a teraz to ľutuje. Zabil niekoho, koho zabiť nechcel.

“Prečo som nezasiahol toho prisťahovalca? Prečo som nezabil jeho kým som mohol?!” neustále si všetko vyčítal.

O niekoľko minút úplne roztrasený dobehol do rezidencie Kibumovho otca, kde bol teraz ubytovaný. Rýchlo vybehol hore schodmi do hosťovskej izby, kde si hneď začal baliť všetky svoje veci. Nahádzal všetko do kufra, už nechcel dlhšie strácať čas. Nemôže tu už ostávať, pretože, keď sa Kibumov otec dozvie, že je jeho syn mŕtvy, že on, Yunho ho zabil…neskončí sa to dobre. A to Yunho nechce, nie určite nechce zomrieť. Radšej zmizne z dohľadu a už sa nikdy nevráti, teda aspoň do času, kým Kibumov otec žije. V tom na dvere ktosi zaklope, Yunho sa vyľaká. Nikoho tu teraz nečakal. Žeby ho niekto sledoval? Nie, to nie je možné. Dával si až príliš veľký pozor.

“V-vstúpte,” snažil sa upokojiť svoj nervózny hlas. Do izby vstúpil Kibumov otec.

“Yunho, ty sa niekam chystáš?” opýtal sa očami skúmajúc plný kufor, položený na posteli.

“Áno, strýko..Musím sa už vrátiť do Británie. Kvôli škole,” snaží sa zakrývať skutočnosť.

“Ale takto náhle?”

“No..áno. Volali mi aby som sa urýchlene vrátil kvôli istým problémom týkajúcich sa školskej rady,” povie prvé, čo v tej chvíli napdne.

“Och, áno…zabudol som, že zastávaš v škole veľmi dôležitú funkciu. Ale je škoda, že tak skoro odchádzaš. Dúfam, však, že znovu prídeš, synak,” podíde k Yunhovi a položí mu ruku na plece, usmievajúc sa na neho.

“Samozrejme strýko, nemusíš sa báť. Za tebou prídem vždy veľmi rád.” Kibumov otec objíme Yunha a povie.

“Neostaneš aspoň na večeru, aby si sa rozlúčil s bratrancami?”

“Nie, strýko, prepáč..ale musím ísť hneď aby som nezmeškal lietadlo. Ale až sa vrátia domov, odovzdaj im prosím odo mňa môj úprimný pozdrav,” Kibumov otec si po jeho slovách povzdychne.

“No dobre Yunho, tak sa teda opatruj a nezabúdaj, ak budeš niečo, čokoľvek potrebovať, ozvy sa, dobre?”

“Áno strýko…ďakujem,” povie Yunho a ešte raz na rozlúčku objíme svojho strýka. V živote ho tak nepálilo v hrudníku ako teraz. Tak veľmi musí klamať osobe, ktorú si tak veľmi ctí, ale zároveň aj nenávidí najviac na svete.

“Tak ja už pôjdem…Dovidenia, strýko,” rozlúči sa, zoberie si svoj kufor a odchádza z domu. Všetky jeho plány sa prekazili kvôli hlúpej chybe, ktorej sa dopustil. Kvôli obrovskej nerozvážnosti všetko trpko oľutoval…

“Prisahám, že ja sa vrátim Zhoumi a ty budeš ďalší na mojom zozname, koho zabijem a hneď potom aj tvojho milovaného adoptívneho otecka!” zaprisahával sa sediac v lietadle a hľadiac von z okna.

***

“Zhoumi, choď s Kibumom rýchlo hore do mojej izby. Sú to tretie dvere  v pravo, neprehľadneš ich,” šepkal Heechul, keď vošli do domu. Nechcel, aby ho jeho rodičia alebo sestra videli. Za žiadnu cenu sa nesmú dozvedieť, že má v dome raneného upíra. Uistil sa, že mu ranu na krku nie je vidieť, zakryl si ju vlasmi. Snáď to pomôže. Hlavne ho rodičia nesmú vidieť zblízka. Počkal kým Zhou a Kibum nepozorovane prekĺzli do jeho izby a on akoby nič prešiel do obývačky k svojim rodičom, ktorý tam pozerali telku a o čomsi sa zhovárali, kým jeho sestra mučila bábiky a plyšáky.

“Čaute,” pozdraví ich s úsmevom akoby nič, jedným očkom kontrolujúc predsieň a schody, či sa tí dvaja už dostali do jeho izby.

“Oh ahoj, Heechul. Ne jak skoro, nie?” oslovil ho otec.

“Nikto už nebol von, dnes sú akosi všetci zaneprázdnení a mne samému sa túlať po meste nechcelo,” zaklame.

“Ah chápem.”

“Heechul, zlatko, dáš si večeru?” opýtala sa ho mama.

“Ehm, nie ďakujem mami, nie som hladný. A keby niečo mám vlastné ruky, tak si potom vezmem jedlo sám,” znovu zaklame, v skutočnosti, kvôli Yunhovi celý deň jedlo ani nevidel a jeho žalúdok to dával jasne najavo. Podíde k mame a dá jej pusu na líce, tak ako to robí vždy.

“No dobre zlatko ako chceš,” usmial sa na neho.

“Mami, oci..kedy to vlastne odchádzate?”

“No asi okolo druhej poobede, prečo?” opýta sa otec.

“Nič len tak,” zasmeje sa Heechul, no v duchu nadáva. Do druhej poobedia je strašne dlhá doba. Bude musieť dávať sakramentský pozor na to, aby za ten čas do jeho izby nikto nevošiel. Ach jaj, prečo len sa dvere v jeho izbe nedajú zamknúť? No presne kvôli tomu, že sa asi pred tromi rokmi ich z trucu zabuchol vo svojej izbe, a keďže ich nemohol potom otvoriť, jeho otec vylámal zámku a tá sa presne odvtedy nedá zamknúť. Môže byť rád, že sa tie dvere dajú aspoň normálne zatvoriť.

“Potrebujem si ešte niečo dokončiť, takže budem vo svojej izbe keby niečo.”

“V poriadku Heechul, dobrú noc,” povedal otec.

“Dobrú noc,” odpovedal s úsmevom a rýchlo kráčal do svojej izby. Keď tam vošiel, zatvoril za sebou dvere. Zhoumi a Kibum tam už dávno boli. Kibum ležal na Heechulovej posteli a Zhoumi si zatiaľ prezeral jeho izbu. Heechul hneď podišiel ku Kibumovi, chytil ho za ruku.

” Ako sa cítiš?” opýtal sa starostlivo. Kibum sa na neho usmial, posadil sa a pohladil mu tvár.

“Vďaka tebe už omnoho lepšie,” odpovedal s úsmevom.

“Hmm..máš naozaj zaujímavú izbu Heechul…nevedel som, že ešte sa hrávaš s plyšákmi.” podpichol Zhoumi a v ruke si pohadzoval plyšového medvedíka. Heechula rázom obliali rozpaky, začervenal sa, rýchlo sa postavil na nohy a schmatol Zhoumimu toho medveďa.

“Ja sa s nimi nehrám, nie som decko!” vybrechol, no kontroluje výšku svojho hlasu, aby ho náhodou rodičia nepočuli.

“Haha, jasné..vieš komu si to hovor Chulieeee~,” podpichol znovu Zhou a štuchol mu do líca. Kibum sa na nich pobavene pozeral. Heechul mu prišiel strašne roztomilý, keď sa hanbil.

“Mám ich tu len preto, že mi ich bolo ľúto vyhodiť! A nevolaj ma Chulie!” rozdrapoval sa blonďáčik. Zhoumi sa zasmial.

” Ako chceš Chulieeee,” Heechula v tejto chvíli šlo rozdrapiť od hnevu.

“No dobre holúbkovia, ja už musím ísť, aby som vysvetlil otcovi Kibumov ‚školský výlet‘,” zasmial sa a podišiel k balkónovým dverám a otvoril ich. Do izby vpustil teplý letný vánok, ktorý sa pohrával zo závesmi.

“Maj sa Zhoumi a ďakujem ti,” povedal Kibum s úsmevom.

“Neďakuj mi, sme predsa bratia,” žmurkol na neho a otočil sa ešte smerom k Heechulovi.

” A ty Chulieeee~ dávaj mi na neho pozor, dobre? Inak si ma neželaj,” povedal s úsmevom, zamával im a potom už len zmizol v tme.

“Aaaach ja ho raz zabijem!” rozčuľoval sa Heechul.

“Upokoj sa Heechul, veď vieš aký je. Nemôžeš ho brať tak vážne,” zasmial sa Kibum.

“Poď radšej ku mne, ” povedal s úsmevom otvoril náruč. Heechul sa začervenal a bez akéhokoľvek namietania podišiel k nemu a privinul sa mu do náručia. Kibum ho pevne objal a hladil na chrbte.

“Konečne ťa mám pri sebe..konečne môžem byť s tebou,” hovoril nežným hlasom.

“Kibum som šťastný, že sa ti nič nestalo. Ja by som si to v živote neodpustil.”

“Pššt..prosím, už na to nemysli. Už je to dávno za nami,” upokojoval ho.

“Milujem ťa Kibum..milujem ťa viac než čokoľvek na svete,” priznal Heechul stále ho objímajúc a zarývajúc nechty do jeho trička. Kibuma tieto slová príjemne hriali pri srdci. Bol neskutočne šťastný.

“Aj ja ťa milujem Heechul, si pre mňa všetkým,” pošepkal mu do ucha.

“Prisahaj mi prosím, že už ma nikdy od seba nepustíš! Že už mi nikdy nedovolíš spraviť žiadnu hlúposť,” prosil Heechul.

“Prisám, že na teba dám pozor a budem si ťa strážiť…”

Heechulovi z oka začali tiecť slzy šťastia. V živote by si nemyslel, že mu príchod tohto krásneho upíra môže tak prevrátiť život naruby. Ale je rád, že ho stretol, a že práve s ním si začal. Kibum si všimol Heechulove slzy, odtiahol ho trošku od seba, zotrel mu ich z tváre, rukou mu hladil líce a nežne ho pobozkal na pery. Chýbali mu..zbožňoval jeho dokonalé pery..bozkával ho nežne akoby sa bál, že mu ublíži ak bozk prehĺbi…

Zhoumi medzitým stál pod balkónom Heechulovej izby a pozeral sa do rozsvieteného okna. Zatínal päste i zuby. Nechápe ako mohol dovoliť, aby bol Kibum s ním osamote a na takú dobu. Najprv sa snažil spraviť všetko preto, aby ich rozdelil a nakoniec im ešte aj sám pomohol. Pomyslenie, že Kibum teraz jeho hračku objíma, že ju bozkáva ho mučí..zabíja ho to..Zdá sa, že príliš zmäkol, ale nie toto musí zastaviť..Heechulová krv patrí len jemu! Len jemu a nikomu inému!..Len jemu…

***

Je asi päť minút pred začatím prvej hodiny, keď Oh Sehun vkráča do triedy. V triede je hluk ako zvyčajne, no z jeho priateľov tam ešte nik nie je. Divil sa, keďže je už pokročilý čas a väčšinou je to on, kto furt mešká. Mykne len plecami a prejde k svojej lavici, hodí na ňu tašku a odfúkne tak papierik, ktorý mu na lavici ležal.

“Sehun-ah..toto ti vypadlo…” ozvala sa jedna z jeho spolužiačok. Sehun sa nechápavo pozrel na biely zložený papierik, ktorý mu podávala. Zobral ho do ruky.

“Ďakujem Minah..”  povedal a posadil sa na stoličku. Dievča s úsmevom odcupitalo preč. Sehun sa chvíľku díval na ten papierik. Od koho môže byť? A čo v ňom je?…Prestal sa zožierať otázkami a napokon ho otvoril. Jeho zreničky sa rozšírili, keď prečítal, čo v ňom stálo: ” Luhan je späť! 😛 ”

Sehun chvíľku pozeral neveriacky na papierik. Kto to bol? Kto mu to napísal? Xiao Lu je späť? Čo tu robí?..Čo sa to vlastne deje?..

Rýchlo sa rozhliadol okolo seba, či si náhodou nevšimne niečo podozrivé..ale nič…Pochybuje, že to bol niekto z jeho triedy..Nikto z jeho triedy predsa o Luhanovi nevie, samozrejme ak nepočíta Chanyeola.

Pokrčil papierik v ruke a na tvári sa mu pohrával úsmev.

“Luhan…..”

Pripravovaná kapitola: Hide and Seek…Už čoskoro 

(0)(0)