Neverland

Ovládaná strachom (short story)

Anyogieeee 😀

Prichádzam s dalšiou poviedkou, tentokrát z neznámeho prostredia. Je to na spôsob skutočného príbehu, sledujem v nej príbeh, ktorý rozpráva istá fiktívna speváčka . Spomínaná udalosť jej zmenila celý život od základov.

Dúfam, že sa Vám tento jednoduchý príbeh bude páčiť, je to znovu len výplod mojej bohatej fantázie. Napísala som to už dávnejšie, ale nejako som na to pozabudla, preto to sem dávam až teraz..Tak príjemné čítanie 😀

Tokyo

Názov: Ovládaná strachom

Dostupnosť: neobmedzená

Genre: real life

Autor: Enny =:)

Venované : všetkým

Aj, vy ste už niekedy zažili situáciu, keď ste mohli niekomu pomôcť, ale váš strach vám to takmer nedovolil?  Mne sa o stalo len nedávno. Tá udalosť mi zmenila celý môj doterajší život od základov.

Volám sa Nanao Izumi a som osemnásť ročná, dá sa povedať, začínajúca popová speváčka. Práve sme boli v záverečnej fáze pripravovania môjho nového albumu, ktorý mal výjsť už o tri dni. Presnejšie, chceli sme ho prvý krát predstaviť, na veľkej oslave Nového roku tu u nás v centre Tokia. V tento deň do Tokia prichádza mnoho ľudí aby spoločne oslávili Nový rok za sprievodu nádherných ohňostrojov, ktoré sú v Japonsku nenahraditeľnou súčasťou všetkých osláv. Môj manažér v tom videl obrovskú príležitosť, ako dať Japonsku vedieť o mojom novom albume, čím samozrejme myslel, ako najrýchlejšie prísť k peniazom. Ja som sa zas tešila, že moji fanúšikovia budú konečne môcť počuť pesničky, na ktorých som posledné týždne stále pracovala.

V tento deň mala prísť do Tokia aj moja o dva roky staršia sestra, ktorá žije a pracuje v Osake.

„ Tak, a máme hotové, už len počkať na náš deň D!“ zvolal radostný manažér.

„ Som naozaj rada, že sme to dokončili tak rýchlo. Neskutočne sa teším na to, až  Japonsko a fanúšikovia z ostatných kútov sveta si budú môcť vypočuť, kúsok zo mňa.“ tešila som sa spolu s ním.

„ Musím povedať, že sme urobili dobrý kus práce, a dovolím si tvrdiť, že tento album ´ World is yours! ´  bude mať veľký úspech. Ozaj, nespomínala si, že dnes príde tvoja sestra? Ak, chceš, môžem ťa hodiť na letisko aby si ju počkala.“

„ Áno príde. Ale nie ďakujem, pôjdem sama. Musím totiž to ešte niečo zariadiť,“ odmietla som návrh pána Takanoriho.

„ Ak je tomu tak, potom ťa nebudem zdržovať. Takže uvidíme sa v určený deň. Dovtedy si pekne oddýchni.“

„ Nebojte sa,  oddýchnem si. Aj  vy sa opatrujte a ešte raz ďakujem za všetko. Dovidenia.“ rozlúčila som sa a pomaličky odchádzala so spoločnosti. Zobrala som si taxík a predtým ako som šla na letisko, zastavila som sa pre fľašu šampanského. Chcela som večer osláviť so sestrou , nielen svoj úspech, ale aj to, že sme konečne spolu. Naozaj som sa na ňu tešila.

Čakala som pred letiskom so šampanským a jej obľúbenou čokoládou v ruke , keď som zrazu zbadala na druhej strane cesty niekoho mávať, ako o život. Bola to Yuri, moja dlho očakávaná sestra. Kývala mi s oboma rukami nad hlavou, s úsmevom od ucha k uchu ( vyzeralo to, akoby od seba odháňala otravné muchy). Opätovala som jej úsmev a chcela som za ňou ísť, keď som si všimla, že sa za mnou rozbehla ako prvá.

„  Nanao, konečne ťa vidím, sestrička moja.“ už z diaľky na mňa ako blázon vykrikovala.

No v tej chvíli, keď už takmer bola pri mne sa stalo niečo, na čo nedokážem zabudnúť. Zo zákruty sa obrovskou rýchlosťou na ňu rútil strieborný JAGUAR.  V tom som počula len škrípanie bŕzd, Yurin bolestný výkrik a tupý náraz. Než som sa stihla spamätať, z toho čo sa práve stalo, bolo auto už preč, a na ceste pred sebou som videla ležať sestru v kaluži krvi. Pustila som fľašu a čokoládu na zem a rýchlo som k nej dobehla, avšak pri pohľade na krvavé rany a červeň okolo mňa sa ma zmocnil obrovský strach. Zatmelo sa mi pred očami, padla som na kolená, nedokázala som sa ani pohnúť. Nevedela som čo robiť, nevedela som kde som a dokonca ani to kto som.

„ Vstaň, choď jej pomôcť, veď je to tvoja sestra. Vykašli sa na strach a bež. Čo ak zomrie a ty nič nespravíš pre jej záchranu?“ Hovorila som si stále v mysli, ale napriek tomu som nedokázala vstať, nechala som ju tam. Dokonca som sa na ňu ani nepozrela.

Zrazu  niekde predo mnou som počula ľudské hlasy kričať : „ Pomoc, zavolajte niekto záchranku. Na ceste je zranené dievča, rýchlo zavolajte pomoc.“

„ Dieťa, si v poriadku? Čo sa stalo? Kto to urobil?“ Prehovárali ku mne hlasy, no nezmohla som sa ani na odpoveď.

O pár minút sa už ozývali sirény, okolo mňa behali ľudia v bielom, ale ja som sa ešte stále nedokázala pohnúť.  Ani neviem ako som sa odtiaľ dostala ani neviem čo sa potom stalo. Keď som otvorila oči, ležala som už vo svojej izbe doma. Chvíľku som vôbec netušila čo sa stalo. Nič som nechápala, no v tom dvere do mojej izby otvoril pán Takanori: „ Nanao si v poriadku? Nič ti nie je? Čo sa tam vlastne stalo? Kto to Yuri spravil?“ zavalil ma otázkami, no ja som len po tichu zopakovala : „Yuri?“

Zrazu akoby sa mi všetky spomienky na tu udalosť odrazu vrátili, videla som to celé vo svojej hlave ešte raz. Konečne som si uvedomila, čo sa vlastne stalo. Vyskočila som z postele, a so zaslzenými očami som dobehla ku manažérovi, chytila ho za golier jeho bledomodrej košele , triasla ním a vykrikovala: „ Kde je Yuri teraz? Nezomrela však? Zaveďte ma za ňou! Rýchlo!“

„Nanaoo, upokoj sa trochu prosím ťa. Yuri je teraz v nemocnici. Operujú ju.“ Pán Takanori sa ma snažil upokojiť.

„Operácia?  Chcem ísť za ňou a hneď!!“ nevydržala som predstavu, že ja som doma a Yuri leží niekde v nemocnici a ja ani neviem ako je na tom.

„Dobre, choď sa prezliecť a pôjdeme.“

Chcela som namietať, ale pán Takanori ma postavil pred zrkadlo a ja som si všimla, že som celá špinavá. Šla som sa teda prezliecť, umyla som sa zobrala si svoju čiernu kabelku . Vyšli sme z môjho bytu, nasadli do auta a ponáhľali sa do nemocnice.

Na informáciách som sa dozvedela, že moja sestra je už po operácii. Zavolala som si doktora, ktorý ju operoval , ten bol behom pár minút pri mne a vysvetľoval mi stav mojej sestry.

„ Vaša sestra prežila len tak tak. Keby ste zavolali záchranku o pár minút neskôr, bola by už  mŕtva. Bolo dobré, že ste tak rýchlo zareagovali.“

„ Zareagovala? Ja? Ja som volala záchranku?“ nešlo mi to do hlavy, ale nepovedala som nič.

„Operácia však dopadla dobre, nemusíte sa obávať. Má menší otras mozgu, jej rany po tele sa nám podarilo vyčistiť, a dve z nich sme museli zašiť.“ Vysvetľoval mi doktor. Už som si chcela vydýchnuť, keď tu doktor pokračoval: „ Má to však jeden háčik. Je mi naozaj ľúto, že vám to musím povedať, ale zdá sa že vaša sestra už nebude môcť chodiť. Vyzerá to tak, že pri náraze bola poškodená miecha. Neviem, či je vôbec možné aby sa ešte niekedy bola schopná postaviť na nohy. Je nám to naozaj veľmi ľúto, urobili sme všetko čo sa dalo.“

Po tých slovách ma zamrazilo po celom tele, nevedela som či sa rozplakať, alebo kričať.

„ Je vám to ľúto?  Urobili ste všetko čo ste mohli? Keby ste urobili všetko čo ste mohli, bola by na tom moja sestra oveľa lepšie!“ prestala som sa ovládať.

„ Nanao, upokoj sa! Títo doktori nemôžu zato, čo sa stalo tvojej sestre. Mala by si ďakovať Bohu, že vôbec žije!“ upozorňoval ma Pán Takanori.

„  A kto za to všetko vlastne môže?“  spýtala som sa, ale moja otázka ostala nezodpovedaná.

„ Je mi to naozaj ľúto, ešte sa pokúsime s tým niečo urobiť. Šanca, že začne chodiť je jedna ku tisícom, no môže sa stať že práve vaša sestra bude ta jedna. Len si prosím musíte zachovať chladnú hlavu.“  pokračoval doktor.

Nedokázala som na nič iné v tej chvíli myslieť: „ Môžem ju vidieť?“ dostala som so seba a potláčala v sebe slzy.

„ Samozrejme. Práve leží na izbe. Zavediem vás k nej.“

„Pôjdem s tebou Nanao.“  ponúkol sa manažér.

„ Nie, ďakujem. Potrebujem s ňou byť sama.“  odmietla som.

„ V poriadku, počkám ťa vonku. Ak budeš niečo, čokoľvek, potrebovať len mi zavolaj .“

„ Ďakujem veľmi pekne.“  Na viac som sa totiž nezmohla.

Pán Takanori sa len usmial, a pomaly odišiel. Doktor ma medzi tým zaviedol k izbe, kde ležala Yuri. Pozrela som sa na tabličku ktorá ukazovala číslo izby presnejšie číslo stopäť, chytila som opatrne kľučku od dverí, stlačila dole a vošla som s obrovskou neistotou do izby. Pohľad mi hneď padol na spiacu tvár mojej sestry, ležala tam akoby sa nič nestalo. „Hlupáčik, vždy sa chová akoby nič.“  pousmiala som sa. V tom mi padol pohľad na prístroje, na ktoré bola napojená. Hrozne ma pichlo pri srdci. Podišla som k nej bližšie, zmocnil sa ma ešte väčší smútok. Sadla som si na stoličku pri jej posteli a chytila jej pevne pravú ruku. Pritisla som si ju na líce mokré od sĺz, ktoré mi vtedy začali tiecť. Odrazu sa mi vybavil zvyšok nehody, ktorá sa stala. Uvedomila som si, že som neurobila nič, absolútne nič pre záchranu jej života. Len som tam kľačala a nedokázala sa ani pohnúť. Uvedomila som si, že to práve kvôli mne skoro Yuri zomrela. Uvedomila som si, že keby tam neboli iný ľudia, ktorý reagovali rýchlo, tak by tu už Yuri nebola.

Ešte nikdy som sa necítila tak hrozne, mala som chuť skončiť so svojim životom, len aby som odčinila to čo som spravila. Ako som mohla byť taká hlúpa a nepomôcť vlastnej sestre? Nenávidela som sa, hnusila som sa sama sebe. Slzy my vyhŕkli ešte viac ako predtým. Moje vzlykanie asi prebudilo Yuri, pretože som začula slabučký hlások: „ Nanao, prosím neplač. Nerada ťa vidím takúto. Usmej sa aspoň kvôli mne.“

„ Yuri?!“ ťažko som so seba dostala.

„Neboj sestrička, som v poriadku. Nič mi nie je.“ Nechápem to, ale snažila sa ma upokojiť. Počkať, nemala by som to byť práve ja, kto by ju mal upokojovať? : „ Yuri, je mi to tak ľúto. Neurobila som nič, keby som sa len tak nebála a pomohla ti. Kvôli mne tu teraz ležíš, to ja som mala skončiť pod tým autom a nie ty!“

„Nehovor hlúposti Nano! Ja som bola tá nepozorná. Pozri, ja viem, že keby si mi mohla pomôcť, tak by si to urobila.“

„ Práveže som mohla, ale nedokázala. Nebyť môjho hlúpeho strachu.“  neustále som sa obviňovala.

„ Neobviňuj sa prosím ťa. Viem, o tvojom strachu z krvi. Máš ho predsa od malička, nemusíš sa kvôli nemu obviňovať. Pozri, žijem a to je hlavné no nie?“

„Žiješ, áno ja viem a ďakujem zato Bohu, že ťa nenechal zomrieť. Ale čo je to za život keď nemôžeš chodiť?!“ vykríkla som bez  rozmýšľania.

„ Huh, takže ty už o tom vieš? Áno, je to hrozné, ale predsa sa mi nezrúti celý život. A navyše je tu šanca, hoci len malá, že sa z toho dostanem. Tak sa neboj.“

„ Prepáč, to ja za to môžem.“  plakala som.

„ Za to môže jedine moja nepozornosť a nepozornosť vodiča toho auta, čo ma zrazilo!“ snažila sa ma presvedčiť.

„Ah, sestrička, ah..“ neustále som plakala. Nanao sa trošku pozdvihla, naklonila sa ku mne a objala ma s materským citom: „ Hlupáčik môj, prestaň plakať. Ja som šťastná, že tu môžem byť s tebou. Ja verím, že sa z toho dostanem, len potrebujem aby si verila aj ty.“

Nechápem, nechápem ako môže byť taká silná v situácii ako je táto. Ale mala pravdu, plač a obviňovanie sa ničomu nepomôže. Obdivovala som ju, ja by som nedokázala byť taká silná.

Ešte hodnú chvíľku sme boli v objatí bez slova, môj plač tiež pomaly ustal. Yuri sa odrazu ozvala: „ Doktor  povedal, že s liečbou môžeme začať už o pár dni. Budem sa snažiť zo všetkých síl.“

Pozrela som na ňu a stále slabá som povedala: „ Budem pomáhať, ako sa len bude dať. Budem sa modliť, a veriť aby to všetko vyšlo.“

„Ďakujem Nano, a prosím už nikdy nehovor, že ty zato môžeš pretože to tak nie je a ty to dobre vieš. Radšej sa sústredí na svoj album, ktorý ukážeš svetu už o tri dni.“

Mala pravdu, jedinou mojou prioritou a starosťou mal byť môj album. Fanúšikovia by boli hrozne sklamaný, keby som si nesplnila svoju povinnosť voči ním.

„ Yuri, ale nie som si istá, či budem schopná vystupovať s predstavou, že ty si tu. Chcela som aby si si ma počula, aby si počula pesničku, ktorú som napísala len a len pre teba.“  spamätala som sa.

„ O to si nerob starosti. Vystúpiť predsa musíš bez ohľadu na  mňa. Veď tá pieseň mi nikde neutečie. Len tam choď, ukáž fanúšikom, že si silná. Pretože až vo chvíli, keď to neurobíš, ťa začnem obviňovať!“  Moja večne optimistická a starostlivá sestra, si myslela, že ma to nejako upokojí. No mýlila sa.

Asi o pol hodinu neskôr ma poslala domov si oddýchnuť. Spočiatku som bola proti, ale mojej sestre sa dlho vzdorovať nedá. Doma som nedokázala nič robiť. Len som sa osprchovala, a ľahla si na posteľ. Nevedela som prestať rozmýšľať nad celou udalosťou. Nedokázala som sa zbaviť pocitu viny. Rozmýšľala som nad svojím strachom aj nad tým čo by bolo, keby som ho nemala. Zaplavená myšlienkami som zaspala.

Na druhý deň, som bola zase za Yuri v nemocnici, ale tento krát mi už zakázala za ňou chodiť, kým nepredstavím album svetu. Bolo to od nej kruté, ale vedela veľmi dobre prečo to robí. Posledné dva dni uplynuli hrozne rýchlo až prišiel deň, na ktorý každý dlho čakal. Opantala ma nervozita ako nikdy pred tým.  Manažér pán Takanori ma v určený čas vyzdvihol a povedal mi pokyny pre celý večer.

Vystupovať som mala na námestí v Shinju-ku v časti Tokia. Pódium bolo pre mňa už pripravené a ešte sa dokončovali veci na oslavu. Ja som sa pripravovala v neďalekom hoteli, pán Takanori nervózne lietal sem a tam. Vybavoval rôzne telefonáty, a rozdával pokyny všetkým pracovníkom, dokonca ešte aj tým, za ktorých nebol zodpovedný.

Prišiel čas otvorenia osláv. Na námestí bolo zhromaždených mnoho ľudí, každý čakal na úvodné pokrstenie albumu a moje vystúpenie.  Stánky s občerstvením a s darčekmi boli preplnené. Asi to najlepšie vystihnem, keď poviem, že to bola hlava na hlave.

Pán Takanori už začal so svojou úvodnou rečou, ja som stála pri ňom vo svojej ružovo-žltej yukate a snažila sa tváriť príčetne. V hlave som však stále mala myšlienku nevystupovať. Nechcela som vystupovať bez prítomnosti svojej drahej sestry. Znervóznela som, nevedela som čo robiť. Pán Takanori si to asi všimol, pretože bez ďalších okolkov mi strčil mi do rúk mikrofón. Stála som tam ako obarená, netušila som čo mám povedať. V tom, sa zrazu niekde v dave ozvalo: „ Vzchop sa! Veď to nie je prvý krát, čo vystupuješ! Nechcela si mi náhodou predviesť, čo dokážeš?!“

Strhla som sa, obzerala sa všade navôkol, kto to asi mohol povedať. Potom som zbystrila pohľad a rovno pred sebou v dave som zbadala Yuri. Sedela na vozíčku a spoločnosť jej robila sestrička z nemocnice, ktorá sa o ňu starala. Yuri, sa len usmievala a zvolala: „ No tak sestrička, ukáž čo je v tebe!“

Ľudia, ktorý sa spočiatku na ňu nechápavo pozerali, teraz začali tlieskať aby ma povzbudili. Nechápala som, čo tam Yuri robí, ale bola som šťastná, že jej môžem venovať  vystúpenie tak, ako som chcela.  Pozrela som sa ešte na pána Takanoriho, ktorý vedľa mňa nervózne stál. Usmiala som sa naňho a spustila svoju reč. Nehovorila som príliš dlho, pretože neznášam dlhé predslovy a tak som vyzvala svoju pomocnú kapelu aby začali hrať prvú pesničku. Počas predohry som ešte dodala: „ Len vďaka tebe môžem spievať.“ A ukázala som na Yuri.

Koncert mal pol hodinku a vydala som so seba to najlepšie. Odohrali sme všetky pesničky z nového albumu. Vyslúžila som si veľký potlesk a všetci kričali: „Nanao, Nanao, Nano…“  a spolu s nimi aj moja sestra. Cítila som sa úžasné.

Zvyšok oslavy Nového roku som strávila po boku svojej sestry. Užívali sme si nádherné ohňostroje a všetko navôkol. Yuri mi pomohla zabudnúť na celú tú hrôzu.

O pár dní neskôr nám oznámili, že šofér auta, ktoré zrazilo Yuri sa priznal k činu. Povedal, že nestihol zabrzdiť a nedokázal tomu zabrániť. Keď už Yuri ležala na zemi, takže sa vraj hrozne zľakol nevedel, čo robiť a preto utiekol preč (v tomto som ho chápala, keďže ja som sa zachovala podobne). Avšak, to nebol dôvod, prečo sa priznal až teraz. Napriek tomu, že sa priznal sám ho odsúdili na štyri roky väzenia, za ublíženie na zdravý.

Yuri  začala pred dvomi dňami so svojou rehabilitáciou. Doktor hovoril, že jej to ide vynikajúco a je čoraz  bližšie k tomu aby sa z toho dostala. Ja už pokračujem zas vo svojej práci, musím sa snažiť, keďže ma čaká jedno veľké turné po celom Japonsku.

Udalosť, ktorá sa stala, mi tak ako som opisovala na začiatku, zmenila celý život. Neviem prečo, ale pri pohľade na silnú Yuri som si začala viac veriť. Sľúbila som si, že už v živote nezaváham, a že nič mi nezabráni v tom, aby som niekomu pomohla. Moja sestra kvôli tomu skoro prišla o život, preto už podobnú situáciu nesmiem nikdy dovoliť!

Dosť už bolo tárania, musím ísť nacvičovať, pán Takanori mi už nervózne stojí nad hlavou a podupkáva si nohou o zem (komický pohľad). Dúfam však, že ste sa z môjho rozprávania dostatočne poučili. Nedovoľte strachu a neistote aby vás ovládali. Buďte silný.

(0)(0)

1. Clown333 | február 19th, 2013

   Tak to je pekné 😮

   (0)(0)

   Odpovedať
   • Enny =:P | február 19th, 2013

     dakujeeem :D.nečakala by som, že to budeš čítať ..naozaj dakujeeem 😀

     (0)(0)

     Odpovedať
2. RiAn | január 21st, 2013

   Krása Podarilo sa

   (0)(0)

   Odpovedať
   • Enny | január 26th, 2013

     Dakujeeem

     (0)(0)

     Odpovedať