Neverland

Mr. Mysterious :3 (BTS FANDOM)

Anyeonghase yo chingu :-*
Omo to bol ale dlhý čas, čo som sem naposledy niečo pridala, že? No ale škola bola v plnom prúde, neustále som si hľadala brigády a na ostatné mi neostával čas. Dúfam, ale že is Vás udobrím touto sladučkou poviedkou
Sarangahe yo ♥

MR. MYSTERIOUS ^_^

–I roll up I roll up Whenever u call baby I roll up- ozývalo sa z môjho iphonu, práve keď som bol na ceste do knižnice svojím typickým tanečným krokom a so spokojným nič nevnímajúcim úsmevom na tvári. Ten sa však zmenil, keď som zrazu do kohosi narazil, alebo žeby ten dotyčný vrazil do mňa? No to je už jedno. Proste som utrpel náraz a chlapec, do ktorého som vrazil takmer stratil rovnováhu a spadol na zadok. Našťastie som sa včas spamätal a zachytil ho.
Mohol byť tak asi v prvom ročníku. Čiže o rok mladší než ja. Jeho zmätený a trochu zdesený výraz prezrádzal, že sa zrejme niekam ponáhľal a ja som mu to prekazil.
Prišlo mi zvláštne, že som ho na tejto škole ešte nevidel. A to je už takmer polovica roka za nami. Ale naozaj, prehliadnuť niekoho takého je priam nemožné. Mám namysli jeho krásne čierne, nádherné črty jeho tváre a veľmi nápadité oči a najmä roztomilý noštek.
„Ehm..mianhae~,“ povedal som ospravedlňujúco, kontrolujúc ho pohľadom či je v poriadku. No samozrejme až po tom, čo som si ho poriadne prezrel.
„N-nič sa nedeje..som v poho,“ odpovedal uhýnajúc pohľadom. Prišiel mi roztomilý.
„J- ja už musím ísť..prepáč..“ povedal, zodvihol o zeme svoj vak, ktorý mu padol z ramena, keď do mňa vrazil a utekal rýchlo ďalej.
Chvíľočku som za ním pozeral , no potom som len mykol plecom, pustil si ďalšiu pesničku a pokračoval na svojej ceste, pospevujúc si už pesničku Burn od Lil Wayna.
Prišiel som do knižnice. Nebolo tam príliš veľa ľudí, ktorý by sa hrnuli za vedomosťami. Veď ani ja by som tu nebol, keby som tu nemal obľúbené miesto na oddych, keď mám voľnú hodinu.
Bol to jeden zo stolov pri okne na samom konci rozľahlej miestnosti preplnenej množstvom regálov s knihami všetkých žánrov. Položil som si svoj vak na stôl a chystal som sa usadiť, keď som zrazu začul vo svojej blízkosti zvoniť telefón. Najprv som si to nevšímal, myslel som si, že je to len niekto v knižnici, lenže nikto to nezodvihol a telefón zvonil vytrvalostne ďalej. Zložil som si teda slúchatká a išiel sa poobzerať. No ani som ďaleko nedošiel pretože hneď oproti mne na poličke som zbadal ten zvoniaci biely mobil.
Podišiel som bližšie. Nikto sa po ten mobil nehlásil, tak som ho zobral do ruky a stlačil „Zodvihnúť“.
„Yoboseyo?“ ozval som sa.
„Och, chvála bohu. Ďakujem, ž si zodvihol ten telefón,“ povzdychol si ktosi na druhej strane.
„Niet začo..to je tvoj mobil?“ opýtal som sa.
„H-hej je. Zabudol som ho…ehm..je v knižnici?“
Divne som sa zaksychtil. To ten chlapec ani nevie, kde ho zabudol? Pekne no.. „Yep je..Ležal na poličke pri encyklopédiách.“
„Oh dobre, gomawo~, môžeš ho tam prosím nechať? Prídem si poň po hodine.“
„Jasné, nie je problém..“
„Ešte raz gomawo~ sorry musím končiť..“ povedal a zložil.
S nadvihnutým obočím som hľadel na ten telefón ešte hodnú chvíľu. Toto bolo fakt divné. Ten človek je divný. Kto to len mohol byť? Hmm..určite má nejaké svoje fotky v telefóne.
Nie,Taehyung , nešprtaj sa v cudzích veciach. Ani tebe by sa nepáčilo, keby to niekto robil. Ale keď..Našiel som ho. Mám na to právo. Jedno nakuknutie ešte nikdy nikoho nezabilo.
Dobre teda…Otvoril som galériu a prehľadával fotky, keď som konečne narazil na fotku zrejme majiteľa telefónu. A takmer som vyprskol smiechom, keď som tam našiel toto :
a zistil komu to vlastne patrí. Tomu sa teda vraví osud…
Naťukal som do jeho telefónu svoje číslo a prezvonil si. Následne som si to číslo uložil pod neznámym menom a škodoradostne sa usmial. Po pravde..ani nevime prečo som to urobil, ale urobil.
Potom som mobil položil späť na miesto, kde som ho našiel. Chvíľku som ešte v knižnici pobudol, avšak ešte pred zvonením som odtiaľ išiel preč, aby som sa s tým chlapcom nestretol. Na naše stretnutie je ešte čas…

Kookie‘s POV

Bol som v školskej knižnici a hľadal niečo ne referát, ktorý nám zadali z geografie. Prehľadával som encyklopédie práve, keď mi zazvonil telefón vo vrecku. Zľakol som sa a nechýbalo veľa, aby som upustil všetky knihy na zem. Vybral som teda mobil z vrecka a zodvihol hovor. Bol to Bam Bam (GOT 7) , môj spolužiak, ktorý mi vravel, aby som rýchlo prišiel späť do triedy, že ma hľadá triedna profka. Vraj je to naliehavé, takže sa mám ponáhľať. Naliehavé? Čo môže byť také naliehavé? Žeby sa mi podarilo spraviť niečo zlé? No snáď nie..Nechcem mať žiadne problémy…
Položil som knihy späť na poličku, zobral si vak aj svoje zošity a rýchlo utekal do svojej triedy na druhom konci školy. Letel som cez chodbu ako blázon, za čo som aj zaplatil. Celou silou som vrazil do akého si chalana, ktorý bol zrejme myšlienkami úplne inde. Pretože vôbec, ako jediný na chodbe nepočul, keď som na neho kričal: „POZOR!!!“. No čo už, tak mi treba. Vrazil som do neho, ale našťastie pre mňa ma zachytil a ja som si nenabil zadok na tvrdej podlahe. Nestihol som si ho ani poriadne pozrieť, ale zdá sa že je starší ako ja a zdá sa, že aj dosť mimo. Ospravedlnil som sa mu, rýchlo si pozberal rozhádzané veci a utekal ďalej.
Ukázalo sa však, že som sa nakoniec plašil zbytočne, pretože v skutočnosti ma nikto nehľadal. Bam Bam spolu s ostatnými chalanmi chceli len vyskúšať, ako rýchlo dokážem dobehnúť z knižnice. Pekne sa na mne zabávali. Ja som ich hodnú chvíľu vraždil pohľadom, no potom len mávol rukou a nechal to tak. Poznám ich, a viem, že s tým nič nespravím. A predsa kebyže aspoň ja im také veci nerobím, tak niečo poviem, ale takto som radšej ticho… xD. Sadol som si medzi nich na lavicu, chcel som im ukázať jedno nové video, ktoré som stiahol z netu do svojho mobilu, keď som si uvedomil, že ho nemám. Do frasa!
Rýchlo som povedal Bambimu, aby mi požičal svoj, prezvonil som svoje číslo. Chvíľu sa nikto neozýval, no napokon to niekto predsa len zodvihol. Oznámil mi, že môj telefón je v knižnici, a že mi ho tam aj nechá. Vydýchol som si, ešte že sa na svete nájdu aj takýto ľudia…
Skončila hodina a ja som rýchlo bežal späť do knižnice. A predsa, svoj mobil som našiel na poličke pri encyklopédiách presne tak ako vravel ten chalan, ktorý ho našiel. Rád by som mu poďakoval osobne, ale asi sa už nedozviem kto to bol..

V‘s POV

Keď skončil ten nekonečný a nudný deň v škole, bol som rád, že konečne idem domov. Bol som sám, keďže obaja rodičia boli ešte v práci. Pri dverách som sa vyzul, prešiel najprv do kuchyne, odkiaľ som si vybral džús a potom som už len zamieril do svojej izby. Tašku som hodil na posteľ, vyzliekol si sako z uniformy a taktiež ho voľne pohodil na posteľ. Bola už takmer úplna tma, ale nezasvietil som si. Namiesto toho som v takomto prítmí sadol na zem a chrbtom sa oprel o posteľ. Pozeral som na stenu pred seba a rozmýšľam nad tým chlapcom, ktorého mobil som dnes našiel v knižnici a ktorý do mňa na chodbe vrazil. Pôsobil zaujímavo a určite by som sa sním rád stretol, keď v tom mi prišlo na um, že som si jeho číslo uložil do svojho telefónu. Vybral som svoj telefón z vrecka, našiel jeho číslo a chvíľu na neho pozeral: Mám volať? Nemám volať? Nebude to trápne?..pýtal som sa sám seba, až som nakoniec stlačil VOLAŤ. Začalo to zvoniť. Cítil som ako mi začalo búchať srdce a moje dlane sa začali náhle potiť. Zvláštne…
„Yoboseyo?“ ozvalo sa v telefóne.
Chvíľu som sa neozýval, bol som ticho, Stále som váhal, či je správne to čo robím, ale keď sa znovu opýtal „Yoboseyo?“ tak som nabral odvahu.
„Ahoj. Pamätáš si ešte na mňa? Dnes som ti volal, kvôli tvojmu zabudnutému mobilu,“ hovoril som s úsmevom.

Kookie’s POV

Akurát som sedel v izbe a písal posledné domáce úlohy, keď mi z ničoho nič zazvonil telefón položený na posteli. Postavil som sa zo stoličky a prešiel na posteľ. Pozeral som na display, aby som zistil, kto to je ale ukázalo sa mi tam len neznáme číslo. Zodvihol som to. „ Yoboseyo?“ povedal som, lenže nikto sa neozýval tak som to zopakoval. V tom sa ozval hlas toho chalana, ktorý mi dnes pomohol. Úplne sa mi rozžiarili oči a telo sa mi začalo chvieť. Ani neviem prečo, ale potešilo ma to.
„Pamätám, len škoda, že som ti nemohol poďakovať osobne. Nemohli by sme sa stretnúť, aby som to napravil?“
„Hmm..určite k tomu dôjde, ale ešte je čas, nemyslíš?“ (táto odpoveď ma prekvapila, posadil som sa na posteľ a naša konverzácia pokračovala).
„Čas? Čo tým myslíš?“
„ Ja lenže najprv by som ťa rád bližšie spoznal..“
„Ale nebude to lepšie, ak sa stretneme?“
„Si nejaký nedočkavý, nie?“ (prvý raz v živote som pocítil, aké to je červenať sa).
„Ja….Vlastne, ešte neviem ani tvoje meno. Ako sa voláš?“ napadlo ma.
„Nechcem, aby si ma začal hľadať, skôr, ako by som chcel. Preto radšej ostanem v utajení..“ (čo to má znamenať? Je to snáď nejaká hra na mačku a myš či čo?)
„V utajení? Čo je to za nezmysel? Vieš ty čo? Poďme to radšej skončiť, skôr ako to začne, dobre?“ (vravím mierne vyvedený z rovnováhy, normálne cítim, ako mu cuká pravé obočie)
„Počkaj! Prepáč, ak som ťa vytočil, ale nezaves to, prosím. Naozaj by som ťa rád spoznal. Sľubujem, že moje meno a to, kto v skutočnosti som sa dozvieš v pravý čas. ( v jeho hlave bolo počuť naliehanie, čo by som mal urobiť?)
„Keď ja neviem..“ (začal som váhavo)
„Prosím..“
(dobre, možno nie som normálny, ale skúsiť to môžem) „ Dobre teda, tak povieš mi niečo o sebe?“ (týmto to celé začalo)
Ani som sa nenazdal a z nášho spoločného telefonátu ubehli takmer 4 hodiny. Dávno som sa s nikým tak dobre neporozprával. Mal som pocit, že tomu “pánovi Tajomnému“ môžem povedať čokoľvek na svete a nezradí ma. Smial som sa a rozplýval som sa potajomky nad tým príjemným hlasom.
Chcel o mne vedieť úplne všetko, od tých najmenších drobností až po veci závažnejšie týkajúce sa mojej neúplnej rodiny, o mojom milostnom živote, ktorý nebol tak pestrý. Úplne všetko. Nikdy som sa necítil tak híčkaný, tak rozmaznávaný slovami cudzieho človeka. Som rád, že som nezložil, že som s ním začal konverzáciu. Bolo isté, že to ani skončiť nechcem. Chcem tiež o ňom všetko vedieť. Avšak, keď som chcel začať kolo otázok zameraných na neho a jeho život, ale tu mi mama zaklopala na dvere, aby som sa utíšil a šiel spať, pretože už boli takmer dve hodiny nad ránom a ja som potreboval ísť do školy. Preto som sa s ním rozlúčil, zaželal pekné sny a povedal, že sa teším, až mi zajtra zavolá zas.
So širokým úsmevom a myšlienkami lietajúcimi kade tade k neznámemu som napokon pokojne zaspal.

V‘s POV

Zvyšné hodiny spánku, ktoré mi ostávali kým som šiel do školy, som prebdel s úsmevom na perách. Bože je taký sladký. Stačila mi len chvíľka, aby som sa zaľúbil do jeho štebotavého smiechu a sladkého hlasu. Môže byť snáď niekto ešte dokonalejší? A ešte k tomu keď si spomeniem na tú anjelskú tvár. Jeho fotku som si len tak mimochodom poslal na svoj telefón, skôr než som mu ten jeho vrátil. Ani neviem koľko krát som sa na ňu od toho času pozrel, ale stále nemám dosť.
Ráno som vyzeral ako zombie, ale vôbec mi to nevadilo. Rýchlo som vstal, obliekol si uniformu a ponáhľal sa do školy, kde som ho potajomky sledoval. Poslal som mu cez hodinu sms-ku: „ Annyeo, ako sa máš? ^.^“
Pár minút na to odpísal: „ :3 Fájn, len ako si nie som schopný dávať na hodinách pozor.“
Uškrnul som sa : „Je to snáď kvôli mne? :3“
„Ehm..ja..nemyslím si..xD To máš toľko času, že mi píšeš?“
Cítil som v tej smske sladké zdráhanie sa, omo je sladký: „ Ale ja to viem :-*..No v podstate hej xD. Lepšie povedané pre teba si nájdem čas veľmi rád.“
„Omooo, ešte sa budem červenať xD ..Ako si sa vyspal?“
„Popravde nespal som vôbec, a čo ty?“
„Nespal? A nie si unavený? :O ..Ja som spinkal ako anjelik ^_^.“
„No tak to som skutočne rád :3 . Ja neviem, ale mám pocit, že to bude kvôli tebe ;)“
„Ehm..Budeme dnes volať znovu?“
„A chceš? Už to nechceš skončiť?“
„Bolo by to nefér voči mne, pretože ja som ti o sebe povedal všetko, ale ja o tebe neviem ani to akú máš obľúbenú farbu >.< . Jasné, že chcem pokračovať!“
Zasmial som sa: „ Čiernu ;). A som rád, že chceš pokračovať, bolo by mi veľmi smutno kebyže nie. A neboj dnes ti odpoviem na všetky otázky, ktoré pre mňa budeš mať  .“
„ :3 Gomawoo :3“
Hm? Zaklipkal som na mobil očami: „ A za čo? :O“
„Za to, že si sa ozval :3“
„To by som mal skôr poďakovať ja tebe ;)“ no odpoveď mi na túto správu až dokonca dňa neprišla. Zaskočil som ho?

Kookie’s POV

Aigoo, nie som si istý, či som sa niekedy v živote červenal ešte viac ako, keď som mu odpisoval na správy. Musel som vyzerať ako čerstvá paradajka. Ehm, vlastne nie som si istý či som sa vôbec niekedy červenal. Cítim, že ON je naozaj špeciálny. Avšak, keď som mu chcel odpísať na ďalšiu správu, pri ktorej som sa nielenže červenal, ale k tomu ešte aj usmieval ako blbeček, vymákol na profák. Došiel ku mne a zhabal mi telefón. S nadutými líčkami som založil ruky na hrudi a chtiac-nechtiac som pozeral už na tabuľu. Hnev ma však prešiel hneď som si spomenul na večer, keď mi bude volať.
Deň ubehol našťastie rýchlo a po škole som dostal svoj telefón späť s napomenutím, že ho mám vypínať, keď som na hodinách, lebo inak mi ho dajú až na koniec roka. Omo…koniec roka? To je nemysliteľné, veď ako by som s ním potom volal? Musím si dať pozor.
Večer som sa znovu zatvoril do svojej izby, usadil sa na posteľ a očakával telefonát, ktorý čoskoro prišiel.
„Ja som sa zľakol, že mi nedvihneš, keďže si mi ani neodpísal.“ (ozvalo sa náhle na druhej strane)
„Mianhae, ja som chcel, ale zhabali mi kvôli tebe telefón.“
„Kvôli mne?“
„No hej, lebo kebyže ti neodpisujem, tak ma nenačapajú“ povedal som oduto.
„Aish, si taký sladký, keď sa hneváš..ale mianhae~“ (zabudol som dýchať a horúčka oblievala moju tvár)
„P- prestaň s tým..“ povedal som nervózne.
„No dobre no, nechám ťa pre tento krát..(zasmial sa).:Tak sa pýtaj..“ povie a ja sa len pousmejem a už o zasypávam otázkami.
Som rád, že mi o sebe povedal naozaj všetko, znovu som zaspával šťastný.

Prešiel mesiac a mi sme si každý deň neprestajne volali. Ale už nie len večer doma, ale ešte aj počas školy, cestou domov a stále, keď sme mali čas. Naše konverzácie boli plné smiechu. Neprestajne som sa usmieval, čo si samozrejme všimli aj moji rodičia a neustále si zo mňa uťahovali. Môj život prestal byť nudným šmahom čarovného prútika.
Až raz, keď som akurát položil telefón po našom spoločnom telefonáte k sebe na vankúš, zapípala mi sms-ka. Začudoval som sa, nečakal som, žeby to mohol byť on, ale áno bol. Môj neznámy anjel. Poslal mi správu, v ktorej stálo: „Zajtra po škole ťa budem čakať na streche :-*“
Keď som prečítal túto správu zatočil sa so mnou celý svet. Našťastie som ležal. Moje srdce začalo búchať ako o život. Je to tu! Konečne je to tu! Konečne ho stretnem!..Ale …prečo som taký nervózny? Bojím sa sklamania? Alebo sa bojím, že bude sklamaný on?
Nie, teraz to nemôžem vzdať, tak dlho som na toto čakal. Musím tam ísť. Musím ho vidieť…
Samozrejme celú nos som nespal.

V‘s POV
Myslím si, že už je čas, aby sme sa stretli zoči voči. Aby o mne vedel aj on a nie len ja o ňom. Sľúbil som mu to a ja sa už neviem dočkať. Chcem ho už konečne chytiť za ruku, objať a možno aj pobozkať. Pohladiť a byť pri ňom deň čo deň. Preto som mu poslal správu.
Na druhý deň som hneď po škole vybehol na strechu, aby som ho tam počkal presne ako som mu sľúbil. Bol som nervózny, cítil som ako mi steká pot po čele. Ale teraz som už cúvnuť nemohol.
Prišiel pár minút po mne. Otvoril pomaly dvere a nervózne cez ne nakukol. Nemohol som sa nepousmiať. Spravil jeden nepatrný krok a obzeral sa, až kým sa naše oči nestretli. Jeho výraz v tváre bol nečitateľný. Ani len nemrkol. Akoby skoro vôbec nedýchal. Mal som pocit, že sa zastavil čas. Hľadeli sme si do oči a ja som začal kráča pomaly k nemu. Neustupoval, len ďalej hľadel do mojich očí a roztomilo sa začal červenať. Keď som bol už len pár krokov od neho povedal som:

„Ahoj Jungkook (jeho meno som si už dávno stihol zistiť, ale oslovil som ho prvý krát až teraz) , konečne ti môžem pozrieť priamo do očí. Kim Taehyung, chcel si to meno vedieť, že?“ povedal som s úsmevom.
Kookie‘s POV
Srdce mi chcelo vyskočiť z hrude, moje celé telo sa chvelo, cítil som ako sa mi potili dlane. Bol to najkrajší pocit, aký som kedy zažil pri pohľade do tých krásnych očí a do tej nádhernej tváre. Neveril som, že je to práve ten, s ktorým som volal už toľko krát. Neveril som, že je to ten chalan, ktorý našiel môj mobil v knižnici a uložil si moje číslo. Neveril som v to, až do chvíle kým ku mne nepristúpil a neoslovil ma mojím menom. Takže Kim Taehyung? To si budem pamätať až do smrti.
„A-ahoj..“ povedal som nervózne a prebehoval pohľadom zo strany na stranu.
„Nemusíš byť nervózny, aj keď musím uznať, je to naozaj roztomilé“ povedal pobavene. Zdul som červené líčka a znovu uhol pohľadom.
„Povedal som ti, aby si ma takto neprivádzal do rozpakov..“
Jeho ruka dosiahla moju tvár a jemne ma pohladila. „Nebol to zámer..“ konečne som sa pozrel do jeho očí, ktoré vo mne akoby čítali. Bol som úplne mimo.
„Taehyung? Však ťa teraz budem môcť vídať stále?“ opýtal som sa váhavo, bál som sa odpovede.
„Na nič iné som ani nečakal..“ znela odpoveď a v tom sa jeho možnú ruky omotali okolo mojich ramien a silno ma objali. „Už ťa nedokážem pustiť, asi by som sa zbláznil keby som to urobil. Jungkook, mám pocit, že som sa do teba zaľúbil. A ten pocit je stále silnejší ako ja.“
Mal som pocit, že sa vznášam v oblakoch. Ovinul som ruky okolo jeho pásu a privrel oči. „ Bál som sa, že je to jednostranné a ešte viac som sa bál, že to zmizne, keď sa stretneme..“ odvetil som potichu.
„A zmenilo sa to?“
„Nie, je to ešte silnejšie než bolo. Taehyung…Tak dlho som chcel vysloviť tvoje meno..“
Ucítil som znovu jeho ruku na mojej tvári, jemne mi nadvihol bradu, pozrel mi do očí a v tom ma letmo pobozkal na pery. Po bruchu mi zletelo tisíc motýlikov. V živote som nebol šťastnejší..
Kim Taehyung…Saranghae ♥

V‘s POV

Jeon Jungkook…Neomu saranghae ♥

(3)(0)

1. karis | júl 11th, 2014

   Ňuňáté :3333333333333333333333333333
   Nic víc k tomu nedokážu říct :3 ouch fakt ňuňu mocinky úžasná povídka :3

   (0)(0)

   Odpovedať
2. Kaspi | jún 9th, 2014

   Oh....Toto bylo tak sladké....Můžu se rozplynout s nimi? 😀 Ah~ Vážně, moc hezké, jen si nedokážu Taehyunga představit jako..."normálního" 😀 Ale i tak...Ah~ Staph~...Aaah... (Jebněte mě někdo do hlavy ať se vzpamatuju)

   (0)(0)

   Odpovedať