Neverland

Enny's & Natt's blog
0 comments

Boy on The other Side 3

FANDOM:Boyfriend
COUPLE:Donghyun & Youngmin /DongMin ♥
RATING:None
GENRE:romance, yaoi (aegyo)
AUTOR:Enny=:)

Táák a máme tu hned aj tretiu kapitolu..HeeChul si uvedomí niečo, čo mu prinesie obavy, spozná doteraz skrytú stránku bratov ..Rusovlások pocíti potupu, čosi sa v ňom prebudí…To všetko a ešte viac nájdete v tejto kapitole 😉

tumblr

Chapter: 3 Pure Blood  (Pravá krv)

“Cŕŕŕŕnn”..ozval sa zvonček na dverách domu ministra.

HeeChul síce z obrovskou nevôľou a nechuťou prišiel k ZouMimu a KiBumovi, v obavách, čo by  mohli tí dvaja urobiť skôr či neskôr jemu, alebo jeho rodine.

Dvere sa náhle otvorili, stál v nich starší sivovlasý pán, s vráskami na tvári. Chul predpokladal, že ide o domovníka. Starček sa usmial a prívetivo ho privítal:

„ Dobrý večer pane, poďte ďalej, už ste očakávaný. “

„Dobrý večer aj vám.“  povedal chlapec a ešte viac znervóznel.

„Tadiaľ to.“ Povedal starček a ukázal smerom do vnútra.

HeeChul ho nasledoval, cez nádherné  mramorové chodby, ktoré boli tvorené červeno-zlatými stenami, ktorých lesk bol zvýrazňovaný tlmeným svetlom z nástenných lámp. Pripadal si ako by bol v nejakom zámku. Už z vonku sa mu to zdalo až príliš luxusné, veď by aj nie, ked pred vchodom stáli dve stredne veľké sochy drakov. Ale takýto skvost nečakal. Pre neho ako obyčajného smrteľníka, je niečo také priam nemožné.

Obdivoval krásu izieb, ktoré videl, chodieb ktorými prechádzal.

„Originálny  upírsky dom, aké ironické.“ povedal si popod nos.

„Hovorili ste niečo pane?“ opýtal sa starček.

„Eh..nie nič.“ zakrýval Chul.

„Sme na mieste pane, posaďte sa prosím, hostitelia tu budú každú chvíľu.“ Domovník ho uviedol na miesto, do veľkej sály, kde uprostred stál dlhý stôl asi pre dvadsať osôb. V strede izby horel veľký krb. Miestnosť bola temná, iba jemne osvetlená ako aj celý zvyšok domu.

Starček sa uklonil, zatvoril za sebou veľké dvere a odišiel.

HeeChul  podišiel bližšie ku krbu a prezeral si rodinné fotografie na ňom položené. Všimol si na nich šťastnú rodinku, dve malé veselé deti, usmievajúcu sa peknú ženu s krásnymi čiernymi vlasmi a muža v strednom veku, stojaceho pri nich..*zrejme minister* pomyslel si HeeChul.

V tom mu pohľad padol na dve fotografie. Obidve boli označené menom KiBum. Na jednej bol zobrazený ako malé bábätko, plačúce v náručí rodičov a na druhej bol KiBum už o niečo starší, vyzeralo to na školskú fotografiu.

„Takže aj upíry majú srdce? Heh, nevídané. Počkať, prečo ZhouMi nemá žiadnu fotografiu z jeho detstva? ..“ rozmýšľal, v tom jeho úvahy boli prerušené posmešnými hlasmi. Až ho zamrazilo na chrbte, keď si uvedomil, komu tie hlasy patria.

„Pozrime sa kto k nám zavítal. HeeChuuul!“ zasmial sa ZhouMi, podišiel k blonďáčikovy a zavesil sa mu na krk.

„Už to vyzeralo, že ťa budeme musieť zase potrestať.“ Pristúpil KiBum a prekrížil si ruky na hrudi.

„ Môžete mi povedať, čo odo mňa chcete? Nerád by som sa tu zdržal viac ako doteraz.“ Hovoril nervózny Chulie.

„Braček, povedz nášmu hosťovi, čo sa od neho dnes očakáva.“ povedal KiBum.

Zhou mi sa priblížil tvárou k HeeChulovi a pošepol mu do ucha: „  Daruješ nám svoju krv.“

„Č-Čo?..Zbláznili ste sa? Ako keby ste včera nemali dosť! Odmietam! Idem preč!“ povedal Chulie.

ZhouMi  ho potiahol za ramená naspäť a dodal: „ Zabudol si, čo urobíme ak nás neposlúchneš? “

„Mal by si radšej poslúchnuť..buď to alebo ti spravíme ešte niečo horšie ako včera.

HeeChul preglgol , začal sa potiť…*Niečo horšie ako včera? Je niečo horšie ako ked ho vzrušia dvaja chlapi, ktorých nenávidí?* pomyslel si.

„Dobre, ale len z ruky..a len trochu..každý z vás.“  HeeChul natiahol pravú ruku, a ľavou si zakryl oči, aby nevidel tie tesáky zabodávajúce sa do kože.

Asi pol minútky tam stál, a nič sa nedialo. Odtiahol jeden prst, v očakávaniach, že uvidí ako si tí dvaja oblizujú pery a chystajú sa na útok. Namiesto toho s apo miestnosti rozoznel obrovský smiech. KiBum a ZhouMi sa začali z chuti smiať,  chytali sa za brucho, div, že nespadli.

Blonďáčik nechápal, čo ich donútilo smiať sa :“ Čo je vám tu smiešne??“

„Keby si sa videl..hehe..ten tvoj výraz vyplašeného šteňaťa..hehe..hodný obecenstva..hehe..“ smial sa ZhouMi.

HeeChul len nadvihol obočie, stále nechápal, čo bolo také smiešne.

„ Nebuď lama..hehe..myslíš si, že by sme ťa vysali v našom vlastnom dome, a ešte k tomu ak máme otca doma?..“ smial sa aj KiBum.

„Počkať, takže vy mi nič nespravíte?“ dopaľovalo Chulovi.

„Nie, neboj sa. Keby sme chceli tak už to dávno urobíme.“ hovoril rusovlások a snažil sa lapiť dych.

„Potom, načo ste ma volali?“ čudoval sa blonďáčik.

„Nie nič, ..nemôžeme ťa len tak zavolať na večeru?“ pýtal sa KiBum s úsmevom na tvári.

„Eh? Zase si idete zo mňa vystreliť?“ HeeChulovi im neveril ani slovo.

„Nie, myslíme to vážne. Povedali sme otcovi, že sme si v škole našli kamoša a ten nám hneď navrhol aby sme ťa pozvali k nám na večeru. Žeby ťa rád spoznal.“  vysvetľoval Zhou potom ako sa ukľudnil.

„ Ten kamoš mám byť akože ja?“ čudoval sa HeeChul.

„Vidíš tu niekoho iného? ..Ale skôr by som to nazval.. osobným sluhom..alebo ešte krajšie hračkou.“  odpovedal rusovlások zákerne a posmešne.

„Haha, veľmi vtipné..“ zdul sa blondáčik, aj keď mu táto reakcia prišla trošku divná. Skoro akoby mu vadilo, že ho tak berú.

„Aááh chlapci moji..tak tu vás mám. Ospravedlňujem sa za svoje meškanie, ale ešte som sa musel stretnúť s jedným klientom.“ ozvalo sa odrazu za nimi.

Vo dverách stál vysmiatí a HeeChulovi z televízie veľmi známy otec ZhouMiho a KiBuma.

Podišiel ku chlapcom bližšie, objal HeeChula a potľapkal ho po chrbte:

„Takže ty musíš byť ten HeeChul, o ktorom mi chlapci hovorili. Ďakujem, že si našiel čas a prišiel k nám. Poď posaď sa synku. “  minister mu ukázal na stoličku na kraji stola, a pomohol sa mu usadiť.

Zhou a Bum ich nasledovali a sadli si na stoličky oproti Chulovi.  *Páni,  nechápem po kom potom títo dvaja zdedili tú svoju náturu. Veď ich otec je taký milí, ako keby ani nebol ich. Keby som nepoznal pravdu,  v živote by som nepovedal, že je tiež upírom.* pomyslel si Chulie.

„ Pane, večera je pripravená.“  vošiel starček do miestnosti.

„Výborne, môžete to sem nosiť.“  povedal  veselý minister.

Sluhovia a slúžky začali na stôl nosiť chutne vyzerajúce jedlo,  ..nalievali do pohárov víno, teda do HeeChulovho určite, ale čo bolo v tých ostatných pohároch, viete si domyslieť.

Večera prebehla úplne pojkojne, HeeChul mal dokonca pocit, že sa v ich prítomnosti cíti naozaj dobre. Prišlo mu to zvláštne, nechápal prečo..ale ani sa mu nechcelo odísť.  Dosť ho zarazilo, ked sa ZhouMiho a Kibumová povaha rázom akoby zmenila..správali sa milo, smiali sa, sem tam do blonďáčika podpichli, ale Chulie sa and tým už ani nepozastavoval, skôr mu to prišlo smiešne.

HeeChul mal pocit, že našiel dobrých priateľov. Aj keď sa obával, ako sa budú správať, len čo ich otec odíde.

***

Asi po hodinke zábavy sa minister ospravedlnil, a odišiel z miestnosti.  KiBum a ZhouMi zaviedli HeeChula do ich izby na druhom poschodí.

Izba bola veľká, priestranná, tmavšia než všetky ostatné. Jediné svetlo, ktoré prenikalo do miestnosti bolo mesačné svetlo.

„Vidíš, že nie sme len obludy, ktoré sajú ľudskú krv.“ povedal KiBum hľadiac von oknom na osvetlené mesto.

„  No nechovali ste sa tak .“ skonštatoval HeeChul.

„Len sme ťa potrestali nič viac.“ obraňoval sa ZhouMi.

„Myslím, že existujú aj iné druhy trestov ako toto čo ste predviedli vy mne včera.“ povedal HeeChul, pozrel sa do zeme..cítil ako sa začervenal.

„Nehovor, že sa ti to nepáčilo.“ povedal KiBum.

„To ani náhodou! Bolo to nechutné!“ povedal Chulie, a cítil ako jeho tvár ešte viac pokryla červeň. Mal šťastie, že v izbe bola tma, aspoň nevideli jeho rozpaky..ktoré absolútne nechápal.

„Jasné, vieš komu si to hovor..hehe..“ zasmial sa Zhou.

V tom HeeChulovi čosi napadlo: „ Počkajte, vy ste ,mi včera sali krv, že je to tak?“

„Áno, odkiaľ myslíš, že máš tie kusance?“ začudoval sa rusovlások nad jeho pomalým myšlienkovým pochodom.

„ Počkať, počkať…upíry, krv, človek…..Znamená to že sa zmením na to čím ste vy???“  vyskočil Chul na nohy.

„A chcel by si?“ usmial sa KiBum.

„Nie! Ako vás to mohlo napadnúť!..Byť niečím takým ako vy? Nechutné!“ v blondáčikových očiach sa náhle  objavil strach.

„ Máš smolu, pozri..už ti rastú netopierie uši, aj zúbky sa ti ťahajú von.“  zasmial sa Zhou spolu s KiBumom.

„Prosím, povedzte, že to nie je pravda..prosíím.“

„Tak dobre ..nie je.“ povedali bratia a znovu sa z chuti zasmiali.

“Nehovoríte to vážne..povedzte to ešte raz!” strachoval sa.

Hechul si zdesene kontroloval uši a zuby. KiBum k nemu pristúpil, a odtiahol mu ruku od tváre, držal ju a pozeral sa mu do očí. HeeChul cítil ako ho znovu zaliala červeň, nedokázal odtrhnúť oči od tých krásnych Kibumových, ktoré sršali samým tajomstvom.

„ Myslím si, že by sme riskovali..keby sme vedeli, že sa premeníš? Nemusíš sa báť, sme čistokrvný.“ povedal čiernovlások.

„Ehm..Ehm..“ odkašľal si Zhou mi a postavil sa k ním. KiBum sa medzi tým spamätal a pustil HeeChulovi ruku.

„ Čistokrvný?  Čo to znamená?“  Chul chcel vedieť podrobnosti.

„To znamená, že všetci naši predkovia sú z jednej krvi. Nemiešali sa medzi sebou. Každému z nás koluje v žilách tzv. pravá krv , neskrížená s potulným upírom.  Sme považovaný za nadriadený druh, takých je na svete už len veľmi málo. “ vysvetľoval ZhouMi.

„Inými slovami, na upíra by si sa zmenil jedine vtedy, ak by  ťa pokusal upír so špinavou zmiešanou krvou, alebo ak by sme ťa zabili a znovu oživili. “ dodal KiBum.

HeeChul Si vydýchol, predstava, žeby mal piť ľudskú krv ho desila.

„ Podľa mňa je byť upírom sranda..heh..môžeš si robiť čo chceš, ľudia majú pred tebou strach, obrovský rešpekt, si pánom sveta.“ Povedal po chvíľke Zhou.

„Aj za tú cenu, že vás ľudia nenávidia? Ved im zabíjate rodiny..Utekajú od vás, musí byť pre vás v takých chvíľach ťažké nájsť si priateľov, či ..dokonca lásku.“  povedal HeeChul.

„Práve preto to tajíme pred celým svetom. Keby sa to ľudia dozvedeli, upálili by nás na hranici ako v stredoveku. V ich svete proste niečo čo je iné ako oni jestvovať nemôže. Popierajú našu skutočnosť, lebo majú strach.“ povedal KiBum, v jeho hlase bolo počuť smútok.

„Hovor si sám za seba braček! Ja to netajím, nevadí mi ak sa to niekto dozvie!“ rozčuľoval sa ZhouMi.

KiBum už nepovedal ani slovo, HeeChul pozoroval obidvoch bratov…prišlo mu blbé si to priznať, ale v skutočnosti k ním pociťoval ľútosť. Nevedel si predstaviť život, kde by celý čas musel skrývať svoju pravú identitu. Muselo to pre nich byť ťažké.

Odrazu bolo ticho  prerušené zaklopaním na dvere.

„Pán KiBum, váš otec vás volá.“

„ Hneď som tam Arthur..“ povedal KiBum.

„Tak dúfa, že ti večera chutila..ja už musím odísť.“ Usmial sa čiernovlások na HeeChula.

„ Tak zajtra v škole?“ usmial sa Chulie.

KiBum prikývol. V tom ZhouMi oblapil blondačika okolo ramien a povedal:

„ Pôjdem ho odprevadiť…“

„V poriadku braček, ale nieže mu niečo urobíš..hehe..“ zasmial sa KiBum, ešte sa rozlúčil a odišiel. HeeChulovi to prišilo ľúto, ani sám nevedel prečo..ale asi by bol radšej, keby ho odprevadil ten čiernovlások, ktorý pred chvíľkou odišiel.

„Tak Poď..“ usmial sa Zhou a viedol HeeChula k východu. Vyšiel s ním pred dvere. HeeChul sa už už chcel rozlúčiť, ale Zhou ho zastavil.

„HeeChul musím ti niečo povedať.“ začal.

„O čo ide?“

„Od včerajška..ako to povedať..od kedy sme boli s tebou..no proste..Nedokážem na teba zabudnúť!“ vyletelo napokon zo ZhouMiho.

„Heee?? “zdesil sa HeeChul.

Zhou podišiel k Chulovi, jednu ruku mu položil na líce a pokračoval:

„ Tvoja vôňa, chuť… proste celý ty..Nedokážem na to zabudnúť. Túžim po tebe ako nikdy po nikom. Chcem aby si patril len mne.“  Zhou mi sa práve chystal pobozkať HeeChula, ale ten sa od neho odsunul a dal mu dole ruku.

„ Čo? Ty si sa zbláznil však?..Všetko možné som už zažil..ale aby mi chlap vyznal lásku..tak to teda určite nie..“ zarazil sa HeeChul.

„  Myslíš si, že som sa zbláznil? Myslíš, že je zlé, ked ťa chcem mať len pre seba?“ povedal Zhou.

„Nie som žiadna hračka, ktorá niekomu patrí..ani nikdy nebudem!  Prepáč, ale na toto fakt nemám. Budem sa tváriť, že som dnes nič nepočul.  Už musím ísť..maj sa!“ povedal HeeChul, otočil sa a odišiel preč.

ZhouMiho pohľad sa zmenil z pokojného na naštvaný.  Zovrel pravú ruku v päsť a udrel s ňou do steny, až sa otriasla omietka.

„Takže ty nie si hračka? Ved uvidíme!“ podráždene si zadudral popod nos.

Nasledujúca kapitola: 4. Painful Past (Bolestivá Minulosť)

(1)(0)

Leave A Comment