Neverland

♥ SarangBi (Love Rain) ♥

hmm

Annyeoo ..Sarang, Sarang, Sarang …omo..celý deň si speivam FT Island 😀 ..no čo už so mnou …No hádžem sem ďalšiu poviedku, ktorá musela čakať dlhú a ukrutnú dobu na zverejnenie 😀 ..ale konečne ju tu máte..Je to jedna z mojich najobľúbenejších poviedok, ktoré som napísala a bola som inšpirovaná svojou najobľúbenejšou korejskou drámou Love Rain   …Dúfa, teda, že si túto poviedku naozaj naplno užijete Príjemné čítanie želám 😉

P.S : Z tejto poviedky plynie nové pokračovanie s  názvom You´re my Pet,  ktoré pre Vás píšem s Natt ..Máte sa na čo tešiť ;)…Čoskoro sem dáme prvú kapitolu, po menčších úpravách 

 
„Takže sa uvidíme zajtra?“

Pozrel som sa na dievča, ktoré ma oslovilo, usmial som sa na ňu a povedal:“ Budem naozaj rád.“

Na Yooninej tvári sa zjavil ešte väčší a krajší úsmev ako pred chvíľkou. Nervózne a celá bez seba si zobrala svoje veci: „ Už budem musieť ísť, takže zajtra.“ Prikývol som, aj ja som sa musel vrátiť späť k práci, pretože by som už konečne rád dokončil obraz, na ktorom pracujem od minulého týždňa.  Možno si Yoona myslí, že ma zdržuje, alebo niečo podobné, ale ja ju beriem skôr ako svoju inšpiráciu. Zakaždým, keď ju vidím mám chuť maľovať. Mám ju naozaj rád, ale akosi sa mi stále nedarí povedať jej, čo k nej cítim. Asi je ešte priskoro..

Yoona sa pobrala k dverám, naposledy mi zakývala a odišla. Vstal som zo stoličky, chcel som si ísť umyť štetec, ked som pred sebou na zemi zbadal čosi žlté. Podišiel som bližšie, bol to akísi zošit. Zodvihol som ho, na prednej strane žltého vzorovaného obalu bola malá menovka. Stálo tam Yoonine meno.

„Muselo jej to vypadnúť, ked si brala veci. Mal by som jej to odniesť, čo ak to bude potrebovať?“ povedal som si. Neváhal som už ani chvíľu a vybehol z triedy. Dúfal som, že ju zastihnem v budove školy, no dobehol som až k východu a nevidel som ju. Rozhodol som sa teda, že za ňou pobežím a donesiem jej to. No keď som otvoril dvere skoro ma porazilo. Vonku lialo ako z krhly. „No super, ešte aj toto mi chýbalo. Yoona kde si?“ poobzeral som sa všade na okolo, hmla a hustý lejak mi sťažili výhľad. Vzdychol som si a vbehol naspäť do triedy, kde som mal svoje veci. Rýchlo som vyhádzal veci z tašky: „ No tak, kde je? Kam som ho položil?“  Priskočil som k skrinke, začal v nej šmátrať: „ No konečne..“ zvolal som víťazoslávne, keď som našiel svoj malý čierny dáždnik. Neváhal som už ani chvíľu, schoval som si zápisník pod bundu a vyšiel von.

Prebehol som cez školský dvor a zabočil na pravú stranu ulice. Vedel som, že Yoona šla domov, preto som nemal problém s tým kade pobežím. Bežal som práve cez námestie okolo fontány, keď čosi zbudilo moju pozornosť.

Zastal som a pozeral priamo pred seba. Na lavičke pri fontáne sedel schúlený chlapec. Mokol a akoby mu to vôbec nevadilo. Premýšľal? Čaká na niekoho? Stratil sa?…Hlavou mi prebleslo milióny podobných myšlienok..

Kráčal som smerom k nemu, ani neviem prečo. Jednoducho som vôbec nerozmýšľal. Pocítil som nesmiernu túžbu tohto neznámeho chlapca chrániť. Bol pre mňa úplne cudzím, ale zároveň som mal pocit, akoby som ho poznal celý život. Vôbec som nerozumel, čo sa so mnou dialo. Dokonca som zabudol, že som chcel ísť za Yoonou a vrátiť jej pravdepodobne pre ňu veľmi dôležitý zápisník. Celkom som zabudol.

Postavil som sa pred blonďáčika a zdieľal s ním svoj dáždnik. Nebol bohvieaký  veľký, ale stačilo to na to aby ho to celého zakrylo. Striaslo ma, keď som rázom zacítil studené kvapky stekať po chrbte, ale nezáležalo mi na tom.

Chlapec si ma všimol a pomaličky ku mne dvihol hlavu. Bol tak nádherný, krajší než ktorékoľvek dievča, ktoré poznám. Dokonca krajší ako Yoona a to som si myslel, že ju už nič neprekoná.  Pozeral na mňa svojimi nádhernými tmavými očami, ktoré zakrývali mokré vlasy. Po tvári mu stekali dažďové kvapky. Objímal sa v kolenách, triasol sa zimou a ani som sa nedivil, pretože jeho oblečenie bolo celé premočené. Bolo vidno ako sa mu lepí na jeho útle telíčko. Pohľad na neho ma pichol pri srdci, ľutoval som ho a jediné, čo som v tej chvíli cítil bola tá obrovská túžba vziať si ho pod svoje ochranné krídla.

„Si v poriadku? Stalo sa ti niečo? Prečo tu sedíš tak sám a v takomto hroznom počasí?“ zahrnul som ho kopu otázok.

Chlapec sklonil hlavu naspäť ku kolenám a potichučky povedal: „ Ďakujem pane za vašu starosť, som v poriadku.“

„Pane? To vyzerám až tak staro? Veď som tak maximálne o tri roky starší ako ty.“ zasmial som sa a prisadol si k nemu na mokrú lavičku.

„Volám sa Donghyun a ty si?“ opýtal som sa ho.

Chlapec nezdvihol pohľad, len znovu potichučky odpovedal: „Youngmin.“

„Youngmin?..Pekné meno..Takže Youngmin, povieš mi už, prečo si tu sám? Chápal by som to, možno keby svietilo slnko, ale vzhľadom na to, že leje, tak to príliš nechápem. Prečo nejdeš domov? Na niekoho čakáš?.“

Youngmin len pokrútil hlavou: „Na nikoho nečakám…“

„Tak potom si sa stratil?“

„Kiežby…“ povedal.

Kiežby? Vôbec mu nerozumiem..Čo sa mu stalo?…

„Tak potom prečo nejdeš domov?“

„Nemám kam ísť…“ odpovedal zdráhavo, pozrel sa na mňa no v zapätí znovu svoj pohľad odvrátil. Neviem, či a mi to len zdalo, alebo naozaj boli jeho oči plné sĺz?

Chvíľku som bez slova sedel a premýšľal. Ako to, že nemá kam ísť?…Vážne som už ničomu nechápal. To je tento chlapec vážne bez domova? To vysvetľuje, prečo som ho tu takto našiel. Mal som chuť sa ho na to začať vypytovať, ale zrejme o tom nechce hovoriť a navyše, ani mne by sa nepáčilo, keby sa mi nejaký cudzinec začal starať do súkromia. Asi by som ho poslal do teplých krajov. Preto som zamietol tieto myšlienky a namiesto toho som sa rozhodne postavil, chytil Youngmina za ruku a vytiahol z lavičky. Jeho ruka bola tak studená a krehká. Bohvieako dlho tu sedel. Hľadel na mňa nechápavo a so strachom v očiach.

„Pod Youngmin, tu nemôžeš ostať. Ešte budeš chorý a to určite nechceš.“ Povedal som mu.

„Počkaj, nechaj ma tu..A tvár sa, že si ma tu nikdy nevidel.“  povedal a snažil sa uvoľniť si ruku, ktorú som mu držal ale márne.

„No tak to teda nie. Nenechám ťa tu. Oficiálne som nad tebou prebral zodpovednosť, vo chvíľi, keď som k tebe prišiel a oslovil ťa. Chceš aby som mal výčitky svedomia až dokonca života, keď ťa tu nechám a tebe sa niečo stane?  No tak to ani náhodou mladý pán.“  povedal som  bez zaváhania.

Youngminova tvár nabrala červený odtieň. „ Prosím nechaj ma tu…“

„Nie, už som povedal. Možno ak prestane pršať a ty budeš suchý, najedený a vyspatý, ale skôr určite nie! Neboj sa, ja ti neublížim.“  povedal som zvýšeným tónom.

Youngmin znovu schoval predo mnou svoju krásnu  a sklonil ju k zemi.

„Nemôžem a nechcem ťa obťažovať…dokonca sa ani vôbec nepoznáme. Prosím odíď.“  povedal znovu.

„Myslíš si, že keby ma to obťažovalo, tak by som ti to navrhol? Myslíš, že keby som ťa tu chcel nechať a poslať kade ľahšie, takže by som sa tu teraz s tebou naťahoval? Že sa nepoznáme? No a čo? Času máme dosť…*znížil som tón svojho hlasu* Pozri, neviem čo sa ti stalo..Neviem prečo si sám a ani či ti niekto ublížil alebo nie..Niežeby ma to netrápilo, práve naopak, ale počkám si, kým mi o tom porozprávaš sám…Bolelo by ma, keby som ťa tu nechal. Bolelo by ma, keby som pre teba nič neurobil. Prečo? Nepýtaj sa ma to..Ani ja sám to neviem…Len viem, že keď som ťa tu pred chvíľkou zbadal, chcel som prísť k tebe, opýtať sa ťa, čo sa ti stalo, pomôcť ti…utešiť ťa…Stále to chcem, chcem byť pri tebe, starať sa o teba, spoznať ťa…*cítil som ako mi srdce začalo prudko byť, videl som rozpaky v Youngminovej tvári. V živote som nepovedal nič tak presvedčivejšie a úprimnejšie a už vôbec nie neznámej osobe. Netušil so, čo sa so mnou robí..ale bolo mi to jedno*…Preto Youngmin, ak mám odtiaľ to odísť, tak jedine s tebou!“ dodal som.

Youngmin na mňa pozrel s akousi iskričkou v očiach. Nedokázal som vyčítať z jeho pohľadu čo si myslí. No keď som videl, že sa nič nesnaží povedať, či namietať, dal som sa do kroku. Nebránil sa, ani sa odo mňa nesnažil odrhnúť. Namiesto toho mi dovolil, aby som jeho ruku ešte viac uzavrel do svojej dlane a zohrial ju. Vyrovnal so mnou krok a bez slova s rumencovou tvárou, ma nasledoval.

Cítil som, že som jediná osoba, ktorá sa oňho môže postarať. Bol som šťastný.

Do môjho domu sme došli autobusom, pretože od centra mesta sme to mali pekne ďaleko. Bývam sám, odkedy som nastúpil na vysokú školu. Rodičia ostali v rodnom meste, často za nimi chodievam. Som tam rád. No asi by som tam už nedokázal byť natrvalo. Mám rád svoje súkromie a užívam si samotu. Len vtedy sa môžem sústrediť na školu a prácu, ktorou je maľovanie. Maľovanie ma fascinuje odmalička, pre mňa je to jediný a najlepší spôsob ako vyjadriť, to čo cítim. Keď maľujem, je to akoby som bol v úplne inom svete, svete bez pravidiel, kde je všetko podľa len a len podľa mňa..

Vošli sme do domu, a posadil Youngmina na gauč do obývačky. Ten len bez slova sedel a pozoroval, čo sa chystám urobiť. Zašiel som do kúpeľni odkiaľ som si priniesol dve veľké osúšky a potom som šiel do svojej izby, kde som pohľadal nejaké oblečenie  pre Youngmina. S veľkosťou by nemal byť problém pretože sme takmer rovnako vysoký.

Prišiel som naspäť do obývačky a položil veci vedľa Youngmina. Kľakol som si pred neho a chystal som sa mu vyzuť premočené tenisky, no blonďáčik mi chytil ruky a povedal: „Urobím to sám..“

Len som sa pousmial a musím povedať, že trochu neochotne ale predsa nechal. Youngmin sa vyzul a ja som medzitým zobral do ruky osušku, položil mu ju na vlasy a začal z nich utierať vodu.  Aj tu ma Youngmin chcel zadržať, no tento krát som mu to nedovolil. Youngminova tvár znovu nabrala červeň, bol tak roztomilý, mal som ho chuť objať a nepustiť.

Utieral som mu vlasy a pozeral sa mu do tých nádherných očí. Hypnotizovali ma. Nedokázal som sa prestať usmievať ako blázon. Odrazu akoby som zamrzol, zahľadel sa na jeho malinké pery. Bolo to akoby ma k sebe volali. Nechápal som, čo sa to so mnou robí? Prečo mám pocit, že sa mi páči? Nie, to predsa nie je možné, veď ľúbim Yoonu a navyše Youngmin je chlap, tak isto ako ja…mal by som prestať, musím prestať…

Ocitol som sa ani neviem ako v tesnej blízkosti Youngminovej tváre, akoby som sa ho chystal pobozkať alebo čo. Youngmin na mňa vyvalil oči, takmer prestal dýchať. Rýchlo sa strhol, siahol po druhú osušku, ktorá ležala hneď vedľa neho a zakryl si s ňou tvár.

„Teraz ty..“ povedal.

Spamätal som sa, zobudil som sa z tranzu..Chvíľku mi trvalo, než som si uvedomil, čo sa vlastne deje, no potom som chcel od Youngmina zobrať osušku a nasledovať jeho menší príkaz, no on ju nechcel pustiť. Naznačil mi, aby som s rukami nič nerobil, potom mi položil osušku na hlavu a jemne, ako by sa bál, že mi ublíži mi utieral mokré vlasy.

Donútilo ma to k úsmevu, no nebol som sám, kto sa usmieval.

Po chvíľke som mu zobral osušku z ruky, postavil sa zo zeme a povedal: „ Ďakujem, myslím, že to stačí..Pôjdem pripraviť niečo pod zub, ty sa zatiaľ chod prezliecť. Pri tebe je položené nejaké to oblečenie, dúfam, že ti bude dobre.“

Youngmin zobral veci a kráčal smerom k izbe, ktorú som mu ukázal. Pri dverách sa zastavil a povedal: „ Ďakujem veľmi pekne…a prepáč, že ti robím starosti.“

„Niet začo, robím to rád…no už sa chod rýchlo prezliecť, kým nenachladneš.“ Povedal som s úsmevom na tvári, Youngmin sa začervenal ako maličké roztomilé dievčatko a vošiel do izby.

Pripravil som nejaké jedlo a položil ho do obývačky na stôl, medzitým sa Youngmin vysušil a prezliekol. Ja som sa zatiaľ posadil na gauč. Keď som ho zbadal, srdce mi zaplesalo neuveriteľným blahom a musel som sa poriadne premáhať, aby som sa nezačal smiať.

Nohavice mu síce sadli veľmi dobre, ale košeľa, ktorú som mu dal, bola zdá sa o čosi väčšia. Vyzeralo to, akoby v nej plával. V dlhočizných rukávoch sa mi strácali jeho ruky. Bol neskutočne roztomilý, plus tá neustále červenajúca sa tvárička, úžas.

„Vyzerám v tom smiešne?“ opýtal sa neisto, keď videl môj pobavený výraz.

„Nie, práve naopak.“  povedal som. „ Ale asi ti pôjdem nájsť niečo menšie.“

„Nemusíš sa s tým obťažovať.“  pokúšal sa ma zastaviť.

„Neobťažuješ, len ma tu počkaj, hneď nájdem niečo lepšie.“  povedal som a chystal sa odísť. No pritom ako som sa chystal postaviť z gauča sa mi akosi podarilo zakopnúť o vlastnú nohu a ja som náhle padal na Youngmina. Dúfal som, že ma nezachytí a ja si nenabijem nos, pretože už som sa videl pricapeného tvárou k zemi. No Youngmin ma ani nechytil a ani sa neuhol. Zdá sa, že váha môjho tela bola o čosi väčšia ako tá jeho. Spadli sme obidvaja na zem. Zľakol som sa, že si Youngmin ublížil, chcel som sa rýchlo postaviť a pomôcť mu, no ked som si uvedomil, že na ňom ležím, nedokázal som sa ani pohnúť.

Chvíľku sme na seba obidvaja bez slova hľadeli. Je tak nádherný…Znovu ma zhypnotizoval, nevedel som a ovládnuť, nevedel som povedať svojmu mozgu aby prestal robiť hlúposti. Neustále som sa k nemu približoval… Youngmin na mňa nemo hľadel, cítil som na tvári jeho teplý dych..Bol som tak blízko..Pobozkal som ho..

Opatrne som sa dotkol jeho pier a hladil ich tými svojimi. Na moje prekvapenie sa Youngmin nebránil, prepustil ma do svojich úst a nechal sa viesť. Bozkával som ho tak jemne, akoby bol nejaká porcelánová bábika, ktorá sa pri väčšom tlaku môže rozbiť. Jeho bozky boli tak nežné a sladké aj keď možno trošku neskúsené, ale nádherné…

Po nejakej chvíli som sa odrazu spamätal, odtrhol sa od Youngmina  a posadil sa, zazerajúc do zeme. „Prepáč mi to Youngmin…“ povedal som.

Youngmin pokrútil hlavou, pohladil mi ruku a povedal tichým hlasom plným rozpakov: „Neospravedlňuj sa..nemáš prečo…keby som to nechcel, zastavil by som ťa.“

Prekvapene som sa na neho pozrel, nečakal som takúto reakciu. Usmial som sa a po chvíľke mlčania a vzájomného hľadenia si do očí som povedal: „ Mali by sme už začať jesť, kým je to teplé..“  Youngmin prikývol a obidvaja sme sa posadili k stolu…

Neviem, čo si mám o svojich pocitoch vlastne myslieť…Zaľúbil som sa do neho? Ako je to možné? ..No, keď sa na to lepšie pozriem, pri Yoone, ani pri žiadnom inom dievčati som nikdy necítil to, čo teraz pri Youngminovi.  Keď naňho teraz pozerám ako bojuje s tým kúskom mäsa na tanieri,  núti ma to k úsmevu, v bruchu mi lieta tisíc motýlikov a srdce mi ide vyskočiť z hrude. Mám pocit, že už bez neho nedokážem žiť. Chcem ho navždy ochraňovať. Chcem sa dotýkať jeho sladkých pier, chcem aby patril len mne a nikomu inému. Myšlienka, žeby ho v tom meste mal dnes nájsť niekto iný ma dusila. Som šťastný, že práve ja som ho oslovil….Teda, ak toto nie je láska, tak ja už neviem čo potom. A že je chlap? Mám pocit, že mi na tom momentálne už vôbec nezáleží, pre mňa je tým najdokonalejším stvorením na svete, aj ked ho takmer ešte vôbec nepoznám. Chcem ho len pre seba…

Myšlienka, že nenávidím dážď je už dávno zahnaná. Momentálne je pre mňa dážď tým najkrajším počasím. Pretože práve v takom počasí som spoznal jeho a  dokázal vyplniť tú prázdnotu vo svojom srdci…Tento upršaný deň si budem navždy pamätať, aj keby sa naše cesty mali rozdeliť, stále bude tým najkrajším dňom..
Jang Geun Suk: Love Rain (OST k mojej poviedke ♥ )

Tiffany : Its Because of You

(1)(0)

1. TheKaju | júl 6th, 2013

   Jeto úžasný, dokonalý a naprosto awwww..!! :3
   Už se moc těším na to pokračování, doufám že taky bude tak dokonalé!!

   (0)(0)

   Odpovedať
   • Enny =:P | júl 8th, 2013

     Oo ďakujem veľmi pekne :)) ani nevieš ako si ma týmto potešila :))..Snažím sa dať všetko do poriadku upraviť posledné chybyčky a snáď to sem hodím už tento týždeň a dúfam, že sa ti to bude páčiť rovnako ako toto..aj keď to už bude od dvoch autorok s rôznymi štýlmi písania :)) Máš sa načo tešiť 😉

     (0)(0)

     Odpovedať
     • TheKaju | júl 20th, 2013

       Nemáš za co, každý z autorů kdo napíše něco takového si zaslouží obdiv a uznaní!
       I když to bude od dvou autorek tak to vůbec nevadí o to zajimavější to bude!
       A určitě mě to opět tak potěší.

       (0)(0)

       Odpovedať
       • Enny =:P | august 6th, 2013

         Tak to som rada :)) Snád to už čoskoro sem hodím :))

         (0)(0)

         Odpovedať